Preskočiť na obsah

Rakúsko: Rozdiel medzi revíziami

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Bez shrnutí editace
RONALDO-SK (diskusia | príspevky)
4 611 editací
Bez shrnutí editace
Značka: odkazy na rozcestníky
Riadok 69: Riadok 69:
== Dejiny ==
== Dejiny ==
{{Hlavný článok|Dejiny Rakúska}}
{{Hlavný článok|Dejiny Rakúska}}
[[Súbor:2011-07-09 gasometer 28.JPG|thumb|left|[[Willendorfská venuša]] z obdobia 28 000 až 25 000 rokov pred n. l. v [[Naturhistorisches Museum Wien|Múzeu prírodných dejín]] vo [[Viedeň|Viedni]]]]


=== Praveké osídlenie ===
Približne medzi rokmi 700 pred Kr. – 450 pred Kr. bola na území dnešného Rakúska [[halštatská kultúra]]. V rokoch 450 pred Kr. až zhruba do prelomu letopočtov tu žili [[Kelti]] ([[laténska kultúra]]). V 1. – 5. storočí tu boli [[Staroveký Rím|rímske]] provincie ''Norikum'', ''Récia'' a ''Panónia''.
[[Súbor:VenusWillendorf.jpg|náhľad|[[Willendorfská venuša]]|vľavo|160x160pixelov]]
Najstaršie ľudské osídlenie na území Rakúska je doložené v [[stredný paleolit|strednom paleolite]], v dobe [[Človek neandertálsky|neandrtálcov]]. Mnoho archeologických nálezísk sa nachádza v [[Dolné Rakúsko|Dolnom Rakúsku]], najznámejšie je vo [[Wachau]], kde boli objavené obe najstaršie rakúske umelecké diela – [[Venuša z Galgenbergu]] (tiež aj "Tancujúca Fanny''"'') objavená pri [[Stratzing]]u a [[Willendorfská venuša]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko =
| meno =
| titul = Willendorfská venuše má prý moravský původ
| periodikum = ČT24
| vydavateľ = Česká televize
| url = https://ct24.ceskatelevize.cz/svet/1458033-willendorfska-venuse-ma-pry-moravsky-puvod
| dátum vydania = 9. 4. 2008
| jazyk = cs
| dátum prístupu = 2021-04-23
}}</ref>


Z [[Neolit|mladšej doby kamennej]] pochádzajú prvé náleziská [[Meď|mede]]. Do tejto doby je zaradená aj známa zmrznutá múmia [[Ötzi]]ho, objavená na hraniciach s Talianskom.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
V 5. storočí sa v rámci sťahovania národov konali vpády [[Germáni|Germánov]] a [[Huni|Hunov]]. V 6. storočí prišli [[Slovania]], neskôr (najmä v 8. storočí) [[Bavori (Germáni)|Bavori]]. Slovania v dnešnom Rakúsku vytvorili okrem iného slovanské [[Korutánske kniežatstvo]] (Karantánia).
| titul = Ledový muž Ötzi už 25 let odhaluje svá tajemství. Objeví se další těla?
| periodikum = Novinky.cz
| odkaz na periodikum = Novinky.cz
| vydavateľ = BORGIS
| url = https://www.novinky.cz/veda-skoly/clanek/ledovy-muz-otzi-uz-25-let-odhaluje-sva-tajemstvi-objevi-se-dalsi-tela-40011358
| dátum prístupu = 2021-04-23
}}</ref>


Počas [[Bronzová doba|doby bronzovej]], medzi 3. a 1. storočím pred n.&nbsp;l., vznikali stále väčšie obchodné centrá a opevnenia, prevažne v oblastiach ťažby nerastných surovín. V okolí [[Hallstatt]]u začalo systematické dobývanie [[Halit|soli]]; po tomto mieste je aj pomenovaná staršia [[železná doba]] – [[Halštatská kultúra|doba halštatská]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
Roku [[788]] boli dovtedajšie [[Korutánske kniežatstvo]] a grófstvo [[Traungau]] premenené na [[Korutánska marka|Korutánsku marku]] a [[Avarská marka|Avarskú marku]] v rámci [[Bavorské vojvodstvo|Bavorska]] (ktoré zas patrilo do [[Franská ríša|Franskej ríše]])<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Veber|meno=Václav|odkaz na autora=|spoluautori=a kol.|titul=Dějiny Rakouska|vydanie=|miesto=Praha|vydavateľ=Nakladatelství Lidové noviny|rok=2002|isbn=80-7106-491-2|poznámka=ďalej len ''Dějiny Rakouska''|strany=48–61|jazyk=}}</ref>. Roku [[799]] bola oddelená správa Bavorska (vrátane dnešného západného Rakúska) od spoločnej správy Avarskej marky (od konca 9. storočia nazývanej Východná marka) a Korutánskej marky (vrátane dnešného východného Rakúska), nazývaných v 9. storočí spolu "východné oblasti". V 9. storočí patrilo severovýchodné Rakúsko k [[Veľká Morava|Veľkej Morave]]. V roku [[863]] Franská ríša oddelila správu Východnej marky od Korutánskej marky:
| priezvisko = Grabner
* Východná marka tvorila základ budúceho (a dnešného) vlastného Rakúska. V prvej polovici 10. storočia bola dočasne (najvýchodnejšie časti až do 11. storočia) obsadená [[Starí Maďari|starými Maďarmi]]. Potom (po [[955]]) bola opäť markou [[Východofranská ríša|Východofranskej ríše]]. Od roku [[976]] tu vládli [[Babenbergovci]].<ref>''Dějiny Rakouska''. S. 61–73.</ref> Od konca 10. storočia je doložené označenie tohto ich územia ako "Rakúsko". Od roku [[1156]] bolo premenené na samostatné vojvodstvo v rámci [[Rímskonemecká ríša|rímsko-nemeckej ríše]]. Po vymretí Babenbergovcov v roku [[1251]] vypukli spory o takzvané ''babenberské dedičstvo'' medzi [[Česko|českými]] [[Přemyslovci|Přemyslovcami]] a [[Uhorsko|uhorskými]] [[Arpádovci|Arpádovcami]]. V roku [[1278]] porazil [[Rudolf I. Habsburský]] [[Přemysl Otakar II.|Přemysla Otakara II.]] a vytvoril základ panstva [[Habsburgovci|Habsburgovcov]].<ref>''Dějiny Rakouska''. S. 114–120.</ref>
| meno = Michael
| priezvisko2 = Wächter
| meno2 = Elisabeth
| priezvisko3 = Nicolussi
| meno3 = Kurt
| titul = Prehistoric salt mining in Hallstatt, Austria. New chronologies out of small wooden fragments
| periodikum = Dendrochronologia
| dátum vydania = 2021-04-01
| ročník = 66
| strany = 125814
| issn = 1125-7865
| doi = 10.1016/j.dendro.2021.125814
| jazyk = en
| url = https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S1125786521000102
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref> V mladšej dobe železnej sú zrejmé známky [[Kelti|keltského]] osídlenia, ktoré na juhu a na východe vytvorilo jeden z prvých štátnych útvarov na území dnešného Rakúska - [[Noricum]]. Západ bol v tej dobe osídlený [[Rétovia|Réti]].


=== Prvé štátne útvary na území Rakúska ===
* Korutánsko bolo čoskoro pripojené k vlastnému Bavorsku, v roku [[976]] bolo od neho znova oddelené ([[Korutánske vojvodstvo]]) a postupne vystriedalo viacero vlastníkov, až kým v roku 1335 pripadlo rakúskym [[Habsburgovci|Habsburgovcom]] (teda Rakúsku).
[[Súbor:Austria Romana.png|náhľad|Rímske provincie na území dnešného Rakúska{{legenda|skyblue|[[Raetie]]}}{{legenda|red|[[Noricum]]}}{{legenda|gold|[[Panónia (rímska provincia)|Panónia]]}}{{legenda|lightgray|Územie mimo rímsku ríšu}}]]
Prevažná časť dnešného rakúskeho štátu bola v roku 15&nbsp;pred n.&nbsp;l. obsadená [[Staroveký Rím|Rímskou ríšou]]. Rimania na území dnešného Rakúska zriadili tri [[Provincia (staroveký Rím)|rímske provincie]], z ktorých najstaršia a najvýznamnejšia bola [[Noricum]], ktorú ustanovil rímsky cisár [[Claudius]] (vládol 41–54).<ref>{{Citácia knihy
| priezvisko = Alfoldy
| meno = Geza
| titul = Noricum (Routledge Revivals)
| url = https://books.google.com/books?id=wk7XAwAAQBAJ&newbks=0&hl=cs
| vydavateľ = Routledge
| počet strán = 580
| isbn = 978-1-317-70092-0
| poznámka = Google-Books-ID: wk7XAwAAQBAJ
| jazyk = en
}}</ref><ref>{{Citácia knihy
| priezvisko = Peaks
| meno = Mary Bradford
| titul = The General, Civil and Military Administration of Noricum and Raetia
| url = https://books.google.com/books?id=mlDHAAAAIAAJ&newbks=0&hl=cs
| vydavateľ = University of Chicago Press
| počet strán = 82
| poznámka = Google-Books-ID: mlDHAAAAIAAJ
| jazyk = en
}}</ref>
Ďalšími dvoma provinciami boli [[Panónia (rímska provincia)|Panónia]] a [[Raetie]]. Na území dnešnej Viedne vzniklo ''[[Kastrum|castrum]]'' [[Vindobona]], juhovýchodne od neho ležalo najväčšie rímske mesto [[Carnuntum]], kde žilo po štyri storočia 50&nbsp;000 ľudí.<ref>{{Citácia knihy
| priezvisko = Găzdac
| meno = Cristian
| priezvisko2 = Humer
| meno2 = Franz
| titul = Living by the Coins: Roman Life in the Light of Coin Finds and Archaeology Within a Residential Quarter of Carnuntum
| url = https://books.google.com/books?id=dzUsnwEACAAJ&newbks=0&hl=cs
| vydavateľ = Hollitzer Wissenschaftsverlag
| počet strán = 370
| isbn = 978-3-99012-092-7
| poznámka = Google-Books-ID: dzUsnwEACAAJ
| jazyk = en
}}</ref><ref>{{Citácia knihy
| priezvisko = Găzdac
| meno = Cristian
| priezvisko2 = Humer
| meno2 = Franz
| priezvisko3 = Pollhammer
| meno3 = Eduard
| titul = In the Shadow of the Heathens' Gate: The Black Book of the Gold Coins from Carnuntum
| url = https://books.google.com/books?id=r6MOswEACAAJ&newbks=0&hl=cs
| vydavateľ = MEGA Publishing House
| počet strán = 136
| isbn = 978-606-543-482-0
| poznámka = Google-Books-ID: r6MOswEACAAJ
| jazyk = en
}}</ref>
Ďalšími dôležitými rímskými sídlami boli napríklad [[Virunum]] (severně od [[Klagenfurt am Wörthersee|Klagenfurtu]]) a [[Teurnia]] (v blízkosti [[Spittal an der Drau]]).<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| titul = The Princeton Encyclopedia of Classical Sites: Virunum, Austria
| periodikum = www.perseus.tufts.edu
| url = http://www.perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=Perseus:text:1999.04.0006:entry=virunum
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref><ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| titul = The Princeton Encyclopedia of Classical Sites: Teurnia (St. Peter im Holz) Upper Carinthia, Austria
| periodikum = www.perseus.tufts.edu
| url = http://www.perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=Perseus:text:1999.04.0006:entry=teurnia
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref>


Od polovice [[4. storočie|4.&nbsp;storočia]] na toto území prichádzali [[Germáni]], ktorí prispievali k oslabeniu moci rímskej ríše. Rimania sa z tejto oblasti stiahli v roku 476 a namiesto nich sa tu začali objavovať [[Bavori (Germáni)|Bavori]] a [[Slovania]]. Bavori se čoskoro dostali pod vplyv [[franská ríša|Franskej ríše]], nedokázali však zabrániť Slovanom, aby si tu vytvorili svoje [[Karantánia|Karantánske kniežactvo]].<ref>{{Citácia knihy
V roku [[1526]] rakúskym Habsburgovcom pripadli aj [[Česko|Čechy]] a [[Uhorsko]] a vznikla tak tzv. [[habsburská monarchia]]. V [[1556]] sa [[Ferdinand I. (Svätá rímska ríša)|Ferdinand I.]] z rodu Habsburgovcov stal aj cisárom [[Rímskonemecká ríša|Rímskonemeckej ríše]]. V rokoch [[1593]] – [[1609]] sa konala [[pätnásťročná vojna]] s [[Osmanská ríša|Osmanskou ríšou]], [[1618]] – [[1648]] [[tridsaťročná vojna]]. V roku [[1683]] boli porazení Turci pri Viedni.
| priezvisko = Kahl
| meno = Hans-Dietrich
| titul = Der Staat der Karantanen: Fakten, Thesen und Fragen zu einer frühen slawischen Machtbildung im Ostalpenraum : (7.-9. Jh.)
| url = https://books.google.com/books?id=rdAAswEACAAJ&newbks=0&hl=cs
| vydavateľ = Narodni Muzej Slovenije
| počet strán = 562
| isbn = 978-961-6242-49-3
| poznámka = Google-Books-ID: rdAAswEACAAJ
| jazyk = de
}}</ref>
Bavori získali prevahu až v polovici [[8. storočie|8.&nbsp;storočia]], Karantániu ovládli, sami sa však v roku 757 dostali do područia Franskej ríše.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Veber|meno=Václav|odkaz na autora=Václav Veber|spoluautori=a kol.|titul=Dějiny Rakouska|vydanie=|miesto=Praha|vydavateľ=Nakladatelství Lidové noviny|rok=2002|isbn=80-7106-491-2|poznámka=Dále jen ''Dějiny Rakouska''|strany=48–61|jazyk=}}</ref>


Frankovia túto oblasť [[Christianizácia (šírenie kresťanstva)|christianizovali]] a ustanovili tu [[Východná marka|Východnú marku]] (po rozdelení Franskej ríše sa stala súčasťou [[východofranská ríša|Východofranskej ríše]]), ktorá však po celú 1.&nbsp;polovicu [[1. storočie|10.&nbsp;storočia]] bola vydaná na plienenie [[Maďari|Maďarom]], ktorých dokázal poraziť až kráľ [[Otto I. (Svätá rímska ríša)|Otto&nbsp;I.]] v roku 955.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
V rokoch [[1701]] – [[1714]] sa konala [[vojna o španielske dedičstvo]] kde Habsburská monarchia získala ďalšie územia<ref>''Dějiny Rakouska''. S. 120–331.</ref>. V roku [[1713]] bola vydaná [[Pragmatická sankcia (1713)|pragmatická sankcia]]. [[Mária Terézia]] a jej syn [[Jozef II. (Svätá rímska ríša)|Jozef II.]] centralizovali štátnu moc, zaviedli aj reformy podporujúce hospodársky rozvoj.<ref>''Dějiny Rakouska''. S. 332–368.</ref>
| priezvisko = Thompson
| meno = James Westfall
| titul = German Medieval Expansion and the Making of Austria
| periodikum = The Slavonic Review
| dátum vydania = 1923
| ročník = 2
| číslo = 5
| strany = 263–288
| issn = 1471-7816
| url = https://www.jstor.org/stable/4201730
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref>
Jeho nástupca [[Otto II. (Svätá rímska ríša)|Otto&nbsp;II.]] potom Východnú marku v roku 976 zreorganizoval a zveril ju [[Leopold I. (Rakúsko, Babenberg)|Leopoldovi&nbsp;I. Babenberskému]].<ref>''Dějiny Rakouska''. S.&nbsp;61–73.</ref>


=== Vláda Babenbergovcov ===
Roku [[1804]] bola habsburská monarchia transformovaná na [[rakúske cisárstvo]], v roku 1806 zas naopak zanikla [[Rímsko-nemecká ríša]]. V roku [[1815]] vytvorilo Rakúsko spolu s [[Prusko (brandenbursko-pruská monarchia)|Pruskom]] a [[Rusko]]m [[Svätá aliancia|Svätú alianciu]]. Po revolúcii [[1848]]-[[1849|49]] nastúpil v monarchii tvrdý policajný režim, takzvaný [[Bachov absolutizmus]]. V roku 1867 bolo rakúske cisárstvo transformované na [[Rakúsko-Uhorsko]].<ref>''Dějiny Rakouska''. S. 369–471.</ref>
[[Súbor:Marcha orientalis-cs.svg|náhľad|Územný vývoj [[rakúska marka|rakúskej marky]] a [[rakúske vojvodstvo|rakúskeho vojvodstva]] počas vlády Babenbergovcov]]
[[Babenbergovci]] sa museli najprv ešte vysporiadať s Maďarmi, po upokojení východnej hranice sa však mohli na prelomu [[11. storočie|11.]] a [[12. storočie|12.&nbsp;storočia]] zapojit do [[boj o investitúru|boja o investitúru]], spravidla na [[pápež]]ovej strane, a neskôr do mocenského zápasu medzi [[Hohenštaufovci|Štaufovcami]] a [[Welfovci|Welfovcami]]. V roku 1156 obdržal [[Henrich II. (Rakúsko, Babenberg)|Henrich&nbsp;II. Jasomirgott]] ''[[privilegium minus]]'', ktorým cisár povýšil rakúsku marku na [[Rakúske vojvodstvo]] a dedičnú držbu tohto územia v mužskej aj ženskej linii udelil práve Babenbergovcom.<ref>{{Citácia knihy
| prieuvisko = Appelt
| meno = Heinrich
| titul = Privilegium minus: das staufische Kaisertum und die Babenberger in Österreich
| url = https://books.google.com/books?id=9k_HAAAAIAAJ&newbks=0&hl=cs
| vydavateľ = Böhlau
| počet strán = 116
| isbn = 978-3-205-08360-3
| poznámka = Google-Books-ID: 9k_HAAAAIAAJ
| jazyk = de
}}</ref>
V roku 1192 tak Babenbergovci získali vládu tiež aj nad [[Štajerské vojvodstvo|Štajerským vojvodstvom]]. Babenbergovci sa stále viac zapájali do [[Rímsko-nemecká ríša|ríšskej]] politiky a zúčastnili sa napríklad [[križiacka výprava|krížových výprav]]. Agresívnejšou politikou na začiatku [[13. storočie|13.&nbsp;storočia]] si však znepriatelili svojich bavorských, českých a uhorských susedov.<ref>''Dějiny Rakouska''. S.&nbsp;73–114.</ref>


Keď v roku [[1246]] rod Babenbergovcov vymrel, nastal boj o ich dedičstvo. [[Přemysl Otakar II.]] dočasne získal vládu v rakúskom, štajerskom aj korutánskom vojvodstve, od roku 1273 sa však cisárovi [[Rudolf I. (Svätá rímska ríša)|Rudolfovi&nbsp;I. Habsburskému]] darilo českého kráľa z rakúskych krajín vytláčať, až ho nakoniec v roku [[1278]] v [[Bitka na Moravskom poli|bitke na Moravskom poli]] úplne porazil.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
[[Súbor:GermanAustriaMap.png|thumb|left|Nemecky hovoriace provincie, ktoré si v roku 1918 nárokovalo [[Nemecké Rakúsko]]: Hranica neskoršej Druhej rakúskej republiky je vyznačená červenou farbou]]
| priezvisko = Skalický
| meno = Jaroslav
| titul = Bitva na Moravském poli patří mezi největší prohry v české historii. Padl v ní i král Přemysl Otakar II.
| periodikum = iROZHLAS
| vydavateľ = Český rozhlas
| url = https://www.irozhlas.cz/veda-technologie/historie/premysl-otakar-ii-smrt-bitva-na-moravskem-poli-kral-zelezny-a-zlaty_1808261420_ako
| dátum vydania = 2018-08-26
| jazyk = cs
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref>
Tým babenberské dedičstvo definitívne získali [[Habsburgovci]].<ref>''Dějiny Rakouska''. S.&nbsp;114–120.</ref>


=== Habsburské súštatie ===
Roku [[1879]] vznikol [[Trojspolok (prvá svetová vojna)|Trojspolok]]. Po sarajevskom atentáte na následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este v roku [[1914]] bola vyhlásená vojna [[Srbsko|Srbsku]] a začala sa [[prvá svetová vojna]]. V nej bolo [[Rakúsko-Uhorsko]] spolu s [[Nemecko]]m porazené, čo malo za následok rozpad ríše na nástupnícke štáty.
[[Súbor:Empire Autricien au XVIII. siecle.jpg|náhľad|upright=1.2|Územný vývoj habsburskej monarchie|vľavo]]
Moc Habsburgovcov sa z ich dŕžav v severnom [[Švajčiarsko|Švajčiarsku]] rozšírila nielen na rakúske a štajerské vojvodstvo, ale čoskoro tiež získali [[Korutánsko (spolková krajina)|Korutánsko]] a [[Tirolsko (spolková krajina)|Tirolsko]]. Po smrti [[Rudolf IV. (Rakúsko)|Rudolfa&nbsp;IV. Habsburského]] v roku 1365 však došlo ku sporom medzi jeho synmi, ktorí si vládu v krajine v roku 1379 rozdelili. Dve vetvy rodu medzi sebou nasledujúce storočia súperili a k zjednoteniu habsburských dŕžav došlo znovu až v roku 1491 počas vlády [[Maximilián I. (Svätá rímska ríša)|Maxmiliána&nbsp;I.]] Po jeho smrti rakúske krajiny obdržal jeho vnuk [[Ferdinand I. (Svätá rímska ríša)|Ferdinand&nbsp;I.]], ktorý v roku 1526 získal taktiež [[České kráľovstvo|českú]] a [[Uhorské kráľovstvo (1301 – 1526)|uhorskú]] korunu, a položil tak základy [[Habsburská monarchia|habsburského súštatia]].<ref>{{Citácia knihy
| priezvisko = Kann
| meno = Robert A.
| titul = A History of the Habsburg Empire, 1526-1918
| url = https://books.google.cz/books/about/A_History_of_the_Habsburg_Empire_1526_19.html?id=XavXBlL74ScC&redir_esc=y
| vydavateľ = University of California Press
| počet strán = 662
| isbn = 978-0-520-02408-3
| poznámka = Google-Books-ID: XavXBlL74ScC
| jazyk = en
}}</ref>
Toho roku však započal [[Osmansko-habsburské vojny|dlhý konflikt]] s [[Osmanská ríša|Osmanmi]], ktorí v [[Bitka pri Moháči|bitke pri Moháči]] získali Uhorsko.
[[Súbor:1684 Entsatz von Wien anagoria.JPG|náhľad|[[Bitka pri Viedni]] v roku 1683 ukončila [[Osmansko-habsburské vojny|tureckú expanzie]] do strednej Európy]]


Po Ferdinandovej smrti v roku 1564 sa moc v habsburskom súštatí opäť rozdelila medzi jeho nástupcov. Rozdelená krajina musela čeliť náboženskému nepokoju, [[Tridsaťročná vojna|tridsaťročnej vojne]] a [[Dlhá turecká vojna|ďalšej dlhej vojne s Turkami]]. K zjednoteniu krajiny došlo opäť až v roku 1665 počas vlády [[Leopold I. (Svätá rímska ríša)|Leopolda&nbsp;I.]] Ten musel vzápätí čeliť masívnemu [[Rakúsko-turecká vojna (1663 – 1664)|osmanskému ťaženiu]]. Ďalší konflikt s Turkami, [[Veľká turecká vojna]], započal pamätnou [[Bitka pri Viedni|bitkou pri Viedni]] (1683), v ktorej Rakušania definitívne zastavili tureckú expanziu do strednej Európy a započali mocenský vzostup svojej monarchie.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
V roku [[1918]] vznikla tzv. [[prvá rakúska republika]], ktorá zápasila s obrovskými hospodárskymi problémami, ktoré nedokázali nestabilné vlády vyriešiť. Až v roku [[1933]] [[Engelbert Dollfuß]] nastolil autoritatívny režim, avšak i on musel čeliť vážnym problémom, najmä vzostupu rakúskeho nacizmu. Pokus rakúskych nacistov o prevrat v roku [[1934]] síce skončil neúspechom, Rakúsko však muselo čeliť stále väčšiemu tlaku [[Adolf Hitler|Hitlerovho]] Nemecka, ktoré si nakoniec 18. marca [[1938]] vynútilo „pozvanie“ k [[anšlus]]u Rakúska.<ref>''Dějiny Rakouska''. S. 472–543.</ref> Anšlus podporila v referende väčšina Rakúšanov.<ref>"[http://www.ceskatelevize.cz/ct24/svet/1460726-anslus-rakouska-obet-ci-spoluvinik-hitlerovych-cinu Anšlus Rakouska: Oběť, či spoluviník Hitlerových činů?]". Česká televize. 12. marec 2013.</ref>
| priezvisko =
| meno =
| titul = Před 335 lety prohráli Turci u Vídně. Nešlo o válku civilizací, bojoval muslim proti muslimovi, křesťan proti křesťanovi
| periodikum = ČT24
| vydavateľ = Česká televize
| url = https://ct24.ceskatelevize.cz/veda/2592223-pred-335-lety-prohrali-turci-u-vidne-neslo-o-valku-civilizaci-bojoval-muslim-proti
| dátum vydania = 2018-09-12
| jazyk = cs
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref><ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Pigula
| meno = Topi
| titul = Před 339 lety Evropa konečně porazila Turky. Bitva u Vídně posunula Habsburky výrazně kupředu
| periodikum = Prima Zoom
| vydavateľ = FTV Prima
| url = https://zoom.iprima.cz/vyroci/bitva-u-vidne
| dátum vydania = 2022-09-09
| jazyk = cs
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref> Na konci vojny boli Osmani vytlačení z Uhorska a časti [[Balkánsky polostrov|Balkánu]], čím sa územie habsburskej ríše značne zväčšilo. Ďalších územných ziskov potom habsburská monarchia dosiahla vo [[Vojna o španielske dedičstvo|vojne o španielske dedičstvo]] na začiatku 18.&nbsp;storočia, keď im pripadli niektoré územia ovládané [[Španielski Habsburgovci|španielskými Habsburgovcami]].<ref>''Dějiny Rakouska''. S.&nbsp;120–331.</ref>
[[Súbor:Kaiserin Maria Theresia (HRR).jpg|náhľad|198x198pixelov|[[Mária Terézia]]]]
Cisár [[Karol VI. (Svätá rímska ríša)|Karol VI.]] však v roku 1740 zomrel bez mužského potomka, a jeho dcéra [[Mária Terézia]] preto musela čeliť niekoľkým armádám, ktoré si chceli habsburské dedičstvo rozdeliť. V [[Vojna o rakúske dedičstvo|vojne o rakúske dedičstvo]] bolo nakoniec úspešné len [[pruské kráľovstvo|Prusko]], ktoré získalo väčšinu [[Sliezsko|Sliezska]] a ďalšie menšie územia.<ref>{{Citácia knihy
| priezvisko = Anderson
| meno = M. S.
| titul = The War of Austrian Succession 1740-1748
| url = https://books.google.com/books?id=oAPKAwAAQBAJ&newbks=0&hl=cs
| vydavateľ = Routledge
| počet strán = 371
| isbn = 978-1-317-89920-4
| poznámka = Google-Books-ID: oAPKAwAAQBAJ
| jazyk = en
}}</ref><ref>{{Citácia knihy
| priezvisko = Browning
| meno = Reed S.
| titul = The War of the Austrian Succession
| url = https://books.google.com/books?id=nA7swAEACAAJ&newbks=0&hl=cs
| vydavateľ = St. Martin's Press
| počet strán = 480
| isbn = 978-0-312-12561-5
| poznámka = Google-Books-ID: nA7swAEACAAJ
| jazyk = en
}}</ref>
Ďalšie vojny (hlavne [[Rakúsko-pruská vojna]] z roku 1866) krajinu ešte viac vyčerpali, čo postavilo Máriu Teréziu a jej syna [[Jozef II. (Svätá rímska ríša)|Jozefa&nbsp;II.]] pred nutnosť urobiť [[osvietenstvo|osvietenské]] [[Tereziánske reformy|reformy]], ktoré začali [[Feudalizmus|feudálnu]] správu nahradzovať modernou štátnou správou.<ref>''Dějiny Rakouska''. S.&nbsp;332–368.</ref> Územie monarchie bolo na konci 18.&nbsp;storočia rozšírené pri [[delenia Poľska|delení Poľska]], ale počas [[Francúzske revolučné vojny|vojen]] s revolučným Francúzskom monarchie prišla o [[Habsburské Nizozemsko]]. V dôsledku týchto vojen zanikla [[Rímsko-nemecká ríša]] a habsburský panovník zostal iba [[Rakúske cisárstvo|rakúskym cisárom]].
[[Súbor:CongressVienna.jpg|náhľad|[[Viedenský kongres]]|vľavo]]
Francúzske revolučné vojny vyvrcholili [[Napoleonské vojny|Napoleonovým ťažením]]. Rakúšania ale nakoniec zvíťazili.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Rothenberg
| meno = Gunther E.
| titul = The Habsburg Army in the Napoleonic Wars
| periodikum = Military Affairs
| dátum vydania = 1973
| ročník = 37
| číslo = 1
| strany = 1–5
| issn = 0026-3931
| doi = 10.2307/1986561
| url = https://www.jstor.org/stable/1986561
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref>
Následný [[Viedenský kongres]] (1815), dirigovaný vplyvným kancelárom [[Klemens Wenzel von Metternich|Metternichom]], z Rakúska znovu urobil európsku veľmoc.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Závodná
| meno = Eliška
| titul = „Tančící kongres“ a základy moderní diplomacie
| periodikum = Týdeník Rozhlas
| vydavateľ = Český rozhlas
| url = http://www.radioservis-as.cz/archiv09/07_09/07_tema.htm
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref>
Snahou štátu bolo až do roku 1860, s krátkou prestávkou pri [[Revolúcia 1848–1849 v Rakúskom cisárstve|revolúcii v roku 1848]], potlačovať [[liberalizmus|liberálne]] myšlienky.
[[Súbor:Kaiser Franz Joseph I by Carl Pietzner.jpg|náhľad|[[František Jozef I.]]]]
Neúspechy v zahraničnej politike však nakoniec cisára [[František Jozef I.|Františka Jozefa&nbsp;I.]] donútili zmeniť kurz a pretvoriť [[Bachovský absolutizmus|absolutistický]] systém na [[Konštitučná monarchia|konštitučnú monarchiu]]. Po porážke Rakúska v [[Rakúsko-pruská vojna|Rakúsko-pruskej vojne]] v roku 1866 bol zrušený [[Nemecký spolok]], v ktorom Rakúsko dominovalo, a od 70.&nbsp;rokov sa monarchia začala orientovať na [[Ústredné veľmoci|spojenectvo]] s Nemeckom. Rastúce nacionálne problémy sa cisár rozhodol vyriešiť [[Rakúsko-uhorské vyrovnanie|v roku 1867 federalizáciou]], teda premenou Rakúskeho cisárstva na [[Rakúsko-Uhorsko]], tým však uspokojil len Maďarov.<ref>''Dějiny Rakouska''. S.&nbsp;369–471.</ref><ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Šajtar
| meno = Jaroslav
| titul = Před 150 lety se Rakousko vyrovnalo s Uherskem
| periodikum = Reflex.cz
| url = https://www.reflex.cz//clanek/komentare/78159/pred-150-lety-se-rakousko-vyrovnalo-s-uherskem.html
| dátum vydania = 2017-03-15
| jazyk = cs
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref>


Národnostne neuspokojení zostali predovšetkým [[Česi]] a [[južní Slovania]]. Nedoriešenou však zostala národnostná otázka aj v nemecky hovoriacich rakúskych oblastiach. Archaické dynastické štátne pojatie nedokázalo vytvoriť pri nemecky hovoriacich Rakúšanoch modernú nacionálnu identitu a výsledkom bol rastúci [[pangermanizmus]], ktorý reprezentoval hlavne [[Georg von Schönerer]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
Ako súčasť [[Nacistické Nemecko|Tretej ríše]] sa Rakúsko zúčastnilo [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]], v ktorej zahynulo približne 300 000 rakúskych mužov.<ref>"[http://www.tyden.cz/rubriky/zahranici/evropa/hitlera-vitali-jasotem-za-nacismu-bylo-i-dobre_263702.html Rakouské (ne)oběti: Hitlera vítali jásotem. Za nacismu bylo i dobře]". Týden, 12. marec 2013.</ref>
| titul = Schönerer, Georg von
| periodikum = JewishEncyclopedia.com
| url = https://www.jewishencyclopedia.com/articles/13299-schonerer-georg-von
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref> Jeho [[Antisemitizmus|antisemitská]], protislovanská a [[Antikatolicizmus|protikatolícka]] politika (hnutie [[Preč od Ríma!]]) narušovala základy monarchie. Stárnuci cisár František Jozef&nbsp;I. pangermánským tlakom pozvoľna ustupoval, čoho príznakom bola aj expanzionistická politika na Balkáne, hlavne [[Bosenská kríza|anexia Bosny]] v roku 1908.<ref>{{Citácia knihy
| priezvisko = Schmitt
| meno = Bernadotte Everly 1886-1969
| titul = The Annexation of Bosnia, 1908-1909
| url = https://books.google.com/books?id=qOqqzgEACAAJ&newbks=0&hl=cs
| vydavateľ = Creative Media Partners, LLC
| počet strán = 280
| isbn = 978-1-01-513008-1
| poznámka = Google-Books-ID: qOqqzgEACAAJ
| jazyk = en
}}</ref>
{{-}}


=== Rakúska republika ===
V roku [[1945]] bolo oslobodené [[Sovietska armáda|sovietskou armádou]] a Spojencami a rozdelené do okupačných zón [[Spojené štáty|USA]], [[Spojené kráľovstvo|Spojeného kráľovstva]], [[Francúzsko|Francúzska]] a [[ZSSR]]. Vznikla 2. rakúska republika. V roku [[1955]] bola s okupačnými štátmi podpísaná tzv. "štátna zmluva" o nezávislosti Rakúska a zákon o neutralite,<ref name="ref1">''Dějiny Rakouska''. S. 544–596.</ref> ktorý bol podmienkou odsunu okupačného sovietskeho vojska. Rakúsko sa nezaradilo do východného bloku, čo umožnilo jeho pozoruhodný hospodársky vzostup a [[Prosperita|prosperitu]]. Od [[1995]] je členom [[Európska únia|Európskej únie]].<ref name="ref1" />
{{Hlavný článok|Rakúsky štát|Vlastenecký front (Rakúsko)|Österreichisches Jungvolk}}
[[Súbor:Assassination of Archduke Ferdinand.jpg|náhľad|[[Atentát na Františka Ferdinanda d'Este|Atentát na Františka Ferdinanda]]|vľavo]]
Katastrofu pre Rakúsko-Uhorsko znamenala [[prvá svetová vojna]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Deak
| meno = John
| titul = The Great War and the Forgotten Realm: The Habsburg Monarchy and the First World War
| periodikum = The Journal of Modern History
| dátum vydania = 2014
| ročník = 86
| číslo = 2
| strany = 336–380
| issn = 0022-2801
| doi = 10.1086/675880
| url = https://www.jstor.org/stable/10.1086/675880
| dátum prístupu = 2023-04-09
}}</ref>
Tú Rakúšania započali svojim útokom na [[Srbsko]], ktorý bol odpoveďou na [[Atentát na Františka Ferdinanda d'Este|atentát na ich nástupcu no tróne]] [[František Ferdinand d'Este|Františka Ferdinanda d'Este]], ktorý v roku 1914 v [[Sarajevo|Sarajeve]] spáchali [[Čierna ruka|srbskí nacionalisti]]. Konflikt však rýchlo prerástol do medzinárodného, ba až globálneho konfliktu. Rakúšania sa v jeho priebehu dostali do skoro úplného područia svojho spojenca - Nemecka. Vojnu prehrali a na jej konci, v roku 1918, se monarchia rozpadla. Rakúski Nemci sa pokúsili presadiť koncepciu [[Nemecké Rakúsko|Nemeckého Rakúska]], nakoniec však boli nútení prijať svoj štát v hraniciach, tak ako ich vymedzila [[Saintgermainská zmluva (1919, veľká)|Saintgermainská zmluva]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Mertlík
| meno = Vladimír
| titul = Bouřlivý říjen 1918: Jak vzniklo Německé Rakousko a málem nevzniklo Československo
| periodikum = Reflex.cz
| url = https://www.reflex.cz//clanek/historie/98069/bourlivy-rijen-1918-jak-vzniklo-nemecke-rakousko-a-malem-nevzniklo-ceskoslovensko.html
| jazyk = cs
| dátum prístupu = 2021-05-07
}}</ref>
[[Súbor:DollfussEnActoDelFrentePatriótico19330911 ONB14694595.jpg|náhľad|[[Engelbert Dollfuss]]]]
[[Prvá Rakúska republika]] sa potýkala s obrovskými hospodárskymi problémami, ktoré nedokázali nestabilné vlády dvoch znepriatelených politických strán uspokojivo riešiť. V roku 1933 tak [[Engelbert Dollfuss]], predstaviteľ [[Austrofašizmus|austrofašizmu]], nastolil [[Autoritarizmus|autoritatívny režim]],<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Jeřábek
| meno = Martin
| titul = Diktátor, nebo mučedník? Engelbert Dollfuss a rok 1934
| periodikum = Centrum pro studium demokracie a kultury
| url = https://www.cdk.cz/diktator-nebo-mucednik-engelbert-dollfuss-rok-1934
| dátum vydania = 2015-12-10
| jazyk = cs
| dátum prístupu = 2021-05-07
}}</ref>
avšak aj on musel čeliť vážnym problémom, hlavne vzostupu rakúskeho [[Nacizmus|nacizmu]]. [[Rakúska občianska vojna|Pokus o prevrat]] rakúskych nacistov v roku 1934 síce skončil neúspechom,<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Miklas
| meno = Wilhelm
| titul = Nacisté se v Rakousku pokusili o převrat již čtyři roky před anšlusem
| periodikum = ČT24
| vydavateľ = Česká televize
| url = https://ct24.ceskatelevize.cz/svet/1395165-naciste-se-v-rakousku-pokusili-o-prevrat-jiz-ctyri-roky-pred-anslusem
| dátum vydania = 25. 7. 2009
| jazyk = cs
| dátum prístupu = 2021-05-07
}}</ref> Rakúsko však muselo čeliť stále väčšiemu tlaku [[Adolf Hitler|Hitlerovho]] Nemecka, ktoré si nakoniec 18.&nbsp;marca 1938 vynútilo „pozvanie“ k [[Anšlus|záboru (anšlusu)]] Rakúska.<ref>''Dějiny Rakouska''. S.&nbsp;472–543.</ref> Anšlus podporilo v referende väčšina Rakúšanov.<ref>"[http://www.ceskatelevize.cz/ct24/svet/1460726-anslus-rakouska-obet-ci-spoluvinik-hitlerovych-cinu Anšlus Rakouska: Oběť, či spoluviník Hitlerových činů?]". Česká televize. 12. března 2013.</ref>
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 183-1987-0922-500, Wien, Heldenplatz, Rede Adolf Hitler.jpg|náhľad|Hitler reční na [[Heldenplatz|námestí Hrdinov]] vo Viedni v roku 1938|vľavo]]

Ako súčasť [[Nacistické Nemecko|Tretej ríše]] sa Rakúsko zúčastnilo [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]], v ktoré zahynulo 300&nbsp;tisíc rakúskych mužov.<ref>"[http://www.tyden.cz/rubriky/zahranici/evropa/hitlera-vitali-jasotem-za-nacismu-bylo-i-dobre_263702.html Rakouské (ne)oběti: Hitlera vítali jásotem. Za nacismu bylo i dobře]". [[Týden (časopis)|Týden]], 12.&nbsp;března 2013.</ref> Mnohí prominentní nacisti boli pôvodom Rakúšania, napríklad Hitler, [[Ernst Kaltenbrunner|Kaltenbrunner]], [[Arthur Seyß-Inquart|Seyss-Inquart]], [[Franz Stangl|Stangl]], alebo [[Odilo Globocnik|Globocnik]],<ref>Ian Wallace (1999). "''[https://books.google.com/books?id=OiPp8JLxny8C&pg=PA81#v=onepage German-speaking exiles in Great Britain]''". Rodopi. s.&nbsp;81. {{ISBN|90-420-0415-0}}</ref> a Rakúšania tvorili cez 13 % príslušníkov [[Schutzstaffel|SS]] a okolo 40 % dozorcov v nemeckých [[Nacistický vyhladzovací tábor|vyhladzovacích táboroch]].<ref>David Art (2006). "''[https://books.google.com/books?id=q3oLu8I8hVMC&pg=PA43#v=onepage The politics of the Nazi past in Germany and Austria]''". Cambridge University Press. s.&nbsp;43. {{ISBN|0-521-85683-3}}</ref> Táto kontroverzná časť histórie bola široko reflektovaná až s istým zpozdením (oproti Nemecku) a viedla neskôr k niekoľkým aféram – v roku 1986 sa Rakúsko napríklad dostalo do medzinárodnej izolácie potom, čo bol prezidentom Rakúska zvolený bývalý generálny tajemník OSN [[Kurt Waldheim]], o ktorom vyšlo najavo, že má nacistickú minulosť.<ref>"[http://www.ceskatelevize.cz/ct24/archiv/1464055-kurt-wadlheim-generalni-tajemnik-osn-a-prezident-rakouska-s-nacistickou-minulosti Kurt Wadlheim – generální tajemník OSN a prezident Rakouska s nacistickou minulostí]". Česká televize. 19. ledna 2008.</ref> Na území Rakúska sa nachádzal veľký [[Koncentračný tábor Mauthausen-Gusen]], určený predovšetkým pre politických väzňov.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Jordánová
| meno = Andrea
| titul = Místo hrůzy je proslulé schody smrti. Utrpení neuniklo 200 tisíc lidí
| periodikum = Deník.cz
| dátum vydania = 2022-10-17
| jazyk = cs
| url = https://www.denik.cz/cestujeme-do-sveta/koncentracni-tabor-mauthausen.html
| dátum prístupu = 2023-04-27
}}</ref>
[[Súbor:Austria Occupation Zones 1945-55.svg|náhľad|[[Okupačné zóny Rakúska]] (1945–1955)]]
Po páde nacistickej moci bolo Rakúsko podobne ako Nemecko obsadené [[Spojenci (druhá svetová vojna)|Spojencami]] a rozdelené do [[Okupačné zóny Rakúska|okupačných zón]]. Plnú suverenitu Rakúsko naspäť získalo až v roku 1955, keď bola podpísaná medzi zástupcami Rakúska a [[Spojenci (druhá svetová vojna)|Spojencami]] [[Rakúska štátna zmluva|štátna zmluva]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Hosenseidlová
| meno = Petra
| titul = Se státní smlouvou získali Rakušané plnou suverenitu. A naučili se mít rádi neutralitu
| periodikum = ČT24
| vydavateľ = Česká televize
| url = https://ct24.ceskatelevize.cz/svet/3097604-se-statni-smlouvou-ziskali-rakusane-plnou-suverenitu-a-naucili-se-mit-radi-neutralitu
| dátum vydania = 15. 5. 2020
| jazyk = cs
| dátum prístupu = 2021-05-07
}}</ref>
Potom došlo k definitívnemu stiahnutiu všetkých cudzích armád. Aj keď sa na oslobodení Rakúska a hlavného mesta Viedne podieľala [[Červená armáda]], rakúski politici dokázali pri vyjednávaní využiť priaznivú situáciu a vyhlásením [[Neutralita|trvalej neutrality]] zaistiť svojej krajine slobodu a nezávislosť.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| titul = Rakousko: Neutralita pod Alpami
| periodikum = 100+1 zahraniční zajímavost
| dátum_vydania = 23. října 2013
| url = https://www.stoplusjednicka.cz/rakousko-neutralita-pod-alpami
}}</ref>
Pomohlo im aj to, že v parlamentných voľbách v rokoch 1945, 1949 a 1953 získali [[Komunistická strana Rakúska|rakúski komunisti]] iba okolo 5 % hlasov. Rakúsko sa tak nezaradilo do [[Východný blok|východného bloku]], čo umožnilo jeho pozoruhodný hospodársky vzostup a [[Prosperita|prosperitu]].

Podľa [[Rakúska štátna zmluva|štátnej zmluvy]] z roku 1955 je Rakúsko od spätného získania [[Suverenita (právo)|suverenity]] [[Neutralita|neutrálnou]] krajinou, nie je a nemôže byť členom [[Organizácia Severoatlantickej zmluvy|Severoatlantickej alianice]].<ref>''Dějiny Rakouska''. S.&nbsp;544–596.</ref> Napriek tomu sa začlenilo do západných nevojenských štruktúr, oi. [[Vstup Rakúska do Európskej unie|vstúpilo v roku 1995]] do [[Európska únia|Európskej únie]].<ref>{{Citácia knihy
| priezvisko = Riekmann
| meno = Sonja Puntscher
| titul = Austria’s Dismal EU Membership:: From Enthusiasm to Ambivalence
| url = https://www.jstor.org/stable/j.ctt1n2txkw.15
| editori = Günter Bischof, Fritz Plasser, Anton Pelinka, Alexander Smith
| vydavateľ = University of New Orleans Press
| edícia = Austria's Place in Europe and the World
| strany = 238–256
| zväzok = 20
| isbn = 978-1-60801-062-2
| poznámka = DOI: 10.2307/j.ctt1n2txkw.15
}}</ref>
{{-}}

== Štátne symboly ==
=== Vlajka ===

{{Hlavný článok|Vlajka Rakúska}}

Rakúska vlajka je tvorená listom pomerom stran 2:3, s troma vodorovnými pruhmi: červeným, bielym a červeným.

Štatna vlajka je doplnená štátnym znakem v bielom pruhu.

=== Znak ===

{{Hlavný článok|Štátny znak Rakúska}}

Rakúsky štátny znak tvorí čierna [[Orlica (heraldika)|orlica]] so zlatou hradbovou korunkou a zbrojou, nesúca na prsiach červený štítok se strieborným brvnom. V pazúroch drží zlatý kosák a zlaté kladivo.

=== Hymna ===

{{Hlavný článok|Land der Berge, Land am Strome}}

Rakúska hymna je pieseň ''Land der Berge, Land am Strome'' ({{V jazyku |sk|''Krajina hôr, krajina riek''}}). Autorom textu je rakúska spisovateľka s chorvátskymi koreňmi [[Paula von Preradović]]. Hudba sa pripisuje [[Wolfgang Amadeus Mozart|Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi]], ale v skutočnosti ide o skladbu na Mozartove motívy, ktorú zložil [[Johann Holzer]] (ale možno aj [[Pavel Vranický]]).


V roku [[1986]] sa Rakúsko dostalo do medzinárodnej izolácie potom, čo bol za prezidenta zvolený bývalý generálny tajomník [[OSN]] [[Kurt Waldheim]], o ktorom vyšlo najavo, že má nacistickú minulosť.<ref>"[http://www.ceskatelevize.cz/ct24/archiv/1464055-kurt-wadlheim-generalni-tajemnik-osn-a-prezident-rakouska-s-nacistickou-minulosti Kurt Wadlheim – generální tajemník OSN a prezident Rakouska s nacistickou minulostí]". Česká televize. 19. január 2008.</ref>


== Geografia ==
== Geografia ==
{{Hlavný článok|Geografia Rakúska}}
=== Povrch ===
[[Súbor:Austria satellite-map.jpg|náhľad|Satelitný snímok Rakúska s popisom]]
[[Súbor:Bregenz pano 1.jpg|náhľad|[[Bregenz]] a [[Bodamské jazero]]]]
[[Súbor:Lanersbach.jpg|náhľad|Obec [[Tux (Tirolsko)|Tux]] v Tuxských Alpách v Tirolsku]]
[[Súbor:Austria-geographic map-blank.svg|thumb|left|Fyzická mapa Rakúska]]
[[Súbor:Austria-geographic map-blank.svg|thumb|left|Fyzická mapa Rakúska]]
[[Súbor:Großglockner from behind the glass panorama tower.JPG|thumb|[[Grossglockner]], najvyšší bod Rakúska (3 798 [[metrov nad morom|m n. m.]])]]
[[Súbor:Großglockner from behind the glass panorama tower.JPG|thumb|[[Grossglockner]], najvyšší bod Rakúska (3 798 [[metrov nad morom|m n. m.]])]]
Rakúsko sa rozkladá v južnej časti [[Stredná Európa|strednej Európy]], v dĺžke 575&nbsp;km v smere západ - východ a 294&nbsp;km sever - juh. Jeho územie je takmer 2 krát väčšie než Slovensko.

=== Povrch ===
Približně 60 % krajiny je hornatej až [[Veľhornatina|veľhornatej]] povahy. Rakúsko zahŕňa väčšinu [[Východné Alpy|Východných Álp]] (menovite Tirolské [[Stredné Alpy]], [[Vysoké Taury]] a [[Nízké Taury]], [[Nördliche Kalkalpen|Severné vápencové Alpy]], [[Südliche Kalkalpen|Južné vápencové Alpy]] a [[Viedenský les]], na južných hraniciach [[Karnské Alpy]] a [[Karavanky]]). V Hornom a Dolnoch Rakúsku, severne od Dunaja, leží južný okraj starého pohoria [[Česká vysočina|Českého masívu]], ktoré pokračuje ďalej do Česka a [[Bavorsko|Bavorska]]. Na severovýchod zasahujú okrajom [[Západné Karpaty]].

[[Nížina|Nížiny]] ležia na severe a severovýchode pozdĺž Dunaja (predovšetkým [[Alpské predpolie]] a [[Viedenská kotlina]] s [[Moravské pole|Moravským polom]]), vyššie položená zvlnená krajina je na juhovýchode v [[Štajersko (spolková krajina)|Štajersku]], pre podobnosť s talianskym [[Toskánsko|Toskánskom]] nazývaná taktiež aj „Štajerské Toskánsko“.

Z celkovej plochy Rakúska (83&nbsp;883&nbsp;km²) pripadá na pahorkatiny a nížiny približne jedna štvrtina. Iba 32 % leží nižšie než 500&nbsp;m n. m. a 43 % rozlohy je zalesnenej. Najnižšie položené miesto je na východe v blízkosti hranice s Maďarskom pri [[Apetlon]]e ([[Neusiedl am See (okres)|okres Neusiedl am See]] – [[Burgenland]]) {{nowrap|114 m n. m.}} Naproti tomu najvyššie položeným miestom je vrch [[Grossglockner]] {{nowrap|(3798 m n. m.).}}

; Päť najdôležitejších geografických útvarov Rakúska
* Časť [[Východné Alpy|Východných Álp]] (52&nbsp;600&nbsp;km², 62,8 % rozlohy štátu)
* Časť [[Alpské predpolie|Alpského]] a [[Karpatské predpolie|Karpatského predpolia]] (9500&nbsp;km², 11,3 %)
* Predpolie na východe, časť okrajovej oblasti [[Panónska panva|Panónskej panvy]] (9500&nbsp;km², 11,3 %)
* Granitové a rulové roviny, časť pohoria [[Česká vysočina|Českého masívu]] (8500&nbsp;km², 10,2 %)
* Časť [[Viedenská kotlina|Viedenskej kotliny]] (3700&nbsp;km², 4,4 %)

=== Hranice ===
Celková dĺžka štátnej hranice: 2832&nbsp;km,<ref name="CIA" /> z toho s Nemeckom 784&nbsp;km, s Českom 362&nbsp;km, s Talianskom 430&nbsp;km, Maďarskom 366&nbsp;km, Slovinskom 330&nbsp;km, Švajčiarskom 164&nbsp;km, Slovenskom 91&nbsp;km a s Lichtenštajnskom 35&nbsp;km.

==== Zvláštnosť ====
Údolie [[Kleinwalsertal]], ktoré patrí do spolkovej krajiny [[Vorarlbersko]], je na základe polohy dostupné po ceste iba z Nemecka a je tak funkčnou enklávou Nemecka. Obdobne obec [[Jungholz]]. Na druhej strane existuje aj funkčná enkláva Rakúska, ktorá patrí k [[Švajčiarsko|Švajčiarsku]]. Obec [[Samnaun]] nebola po dlhú dobu spojená so Švajčiarskom akoukoľvek cestou, ale prístupná iba cez Tirolsko. To viedlo k tomu, že odtiaľ vymizla [[Švajčiarska rétorománčina|rétorománčina]] a miesto nej prijali tamojší obyvatelia dialekt podobný tirolskému. Medzitým bola postavená cesta vedúca do Samnaun, ktorá sa už uberá výhradne po švajčiarskom území, ktorá tu už bola kedysi zavedená. V podobnom stave ako Samnaun bola až do roku 1980 obec [[Spiss]] na rakúsko-švajčiarskej hranici. Po dlhú dobu bola dosiahnuteľná iba cez Samnaun a bojovala so silným odchodom obyvateľov, pretože oproti ostatným enklávam mala veľmi malé možnosti hospodárskeho rozvoja.

=== Pohoria ===
[[Súbor:Grossglockner from SW.jpg|náhľad|upright|Großglockner z juhozápadu]]
[[Súbor:Kreuzkogel, Sportgastein 11.JPG|náhľad|upright|Lyžiarske stredisko Sportgastein]]
Desať najvyšších hôr Rakúska ([[Rakúske Alpy]]):
{| class="wikitable sortable"
|-
! # !! Název !! Výška !! Pohoří
|-
|1.||[[Großglockner]] ||3798 m||[[Vysoké Taury]]
|-
|2.||[[Wildspitze]] ||3774 m||[[Ötztalské Alpy]]
|-
|3.||[[Weisskugel]] ||3738 m||[[Ötztalské Alpy]]
|-
|4.||[[Grossvenediger]] ||3666 m||[[Vysoké Taury]]
|-
|5.||[[Hinterer Brochkogel]] ||3628 m||[[Ötztalské Alpy]]
|-
|6.||[[Hintere Schwärze]] ||3624 m||[[Ötztalské Alpy]]
|-
|7.||[[Similaun]] ||3599 m||[[Ötztalské Alpy]]
|-
|8.||[[Vorderer Brochkogel]]||3566 m||[[Ötztalské Alpy]]
|-
|9.||[[Grosses Wiesbachhorn]] ||3564 m||[[Vysoké Taury]]
|-
|10.||[[Rainerhorn]] ||3560 m||[[Vysoké Taury]]
|}

=== Jazerá ===
[[Súbor:Austria Neusiedlersee flyby.jpg|náhľad|[[Neziderské jazero]]]]
[[Súbor:1 hallstatt austria.jpg|náhľad|[[Halštatské jazero]]]]
Najväčšie [[jazero]] Rakúska je plytké [[Step (krajina)|stepné]] [[Neziderské jazero]] v [[Burgenland]]e, ku ktorému patrí 77 % svojej celkovej rozlohy 315&nbsp;km², zbytok jazera patrí Maďarsku. Ďalšie väčšie jazerá sú horské alebo podhorské [[Atterské jazero|Attersee]] s 46&nbsp;km² a [[Travenské jazero|Traunsee]] s 24&nbsp;km² v [[Horné Rakúsko|Hornom Rakúsku]]. Veľké je aj [[Bodamské jazero]] s rozlohou 536&nbsp;km². K Rakúsku však patrí iba malá časť, jazero totiž leží na hraniciach s nemeckými spolkovými krajinami [[Bavorsko|Bavorskom]] a [[Bádensko-Württembersko|Bádensko-Württemberskom]] a so [[Švajčiarsko|Švajčiarskom]].


Jazerá majú popri horách veľký význam aj v cestovnom ruchu, predovšetkým [[Korutánske jazerá]] a oblasť [[Salzkammergut|Soľná komora]]. Najznámejšie sú [[Wörthersee]], ktoré je najväčšie jazero [[Korutánsko (spolková krajina)|Korutánska]], [[Millstätter See]], [[Ossiacher See]] a [[Weißensee]]. Známe sú aj jazerá [[Mondsee (jazero)|Mondsee]] a [[Wolfgangsee]] na hraniciach [[Salzbursko|Salzburska]] a [[Horné Rakúsko|Horného Rakúska]].
Približne 60 % krajiny je hornatého charakteru. Povrch štátu pokrýva, až na malú oblasť severne od [[Dunaj]]a a na východe, mohutný masív [[Alpy|Álp]]. Rakúsko je po [[Švajčiarsko|Švajčiarsku]] druhý najhornatejší štát [[Európa|Európy]]. Celé [[Východné Alpy]] sa delia na tri súbežné pásma, z ktorých najväčšie výšky dosahuje stredné pásmo vo [[Vysoké Taury|Vysokých Taurách]] ([[Grossglockner]] {{m|3798|m}}) a [[Ötztalské Alpy|Ötztalských Alpách]]. Jednotlivé pásma sú navzájom oddelené dlhými pozdĺžnymi údoliami riek [[Inn]], [[Salzach]] (Salica), [[Enža]], [[Dráva]] a [[Mura (rieka)|Mura]]. Severné pásmo, tvorené vápencami, sa začína pri [[Bodamské jazero|Bodamskom jazere]] [[Allgauské Alpy|Algavskými Alpami]], pokračuje [[Severotirolské Alpy|Severotirolskými]] a [[Salzburské Alpy|Salzburskými Alpami]] a končí [[Rakúske Alpy|Rakúskymi Alpami]] ([[Dachstein]] – {{m|2995|m}}) a [[Viedenský les|Viedenským lesom]]. Najmohutnejšie je stredné pásmo, z tvrdých kryštalických hornín, tvoria ho [[Ötzalské Alpy]], [[Zillertalské Alpy]], [[Vysoké Taury]], [[Nízke Taury]] ([[Hochgolling]] – {{m|2863|m}}), [[Norické Alpy|Norické]] a [[Cetické Alpy]] na východe. Z južných vápencových Álp sú v Rakúsku pohraničné [[Karnské Alpy]] ([[Kellerwand]] – {{m|2770|m}}) a [[Karavanky]].


=== Rieky ===
Alpské predhorie tvorí na severe k [[Malá dunajská kotlina|Dunajskej kotline]] sa tiahnúca [[Rakúska žulová plošina]] a [[Hauskuck]]. Územie severne od [[Dunaj]]a vypĺňa najjužnejšia časť [[Česká vysočina|Českej vysočiny]]. Z nej patrí Rakúsku čiastočne južná [[Šumava]], [[Novohradské hory (Česko)|Novohradské hory]], a hlavne na ne nadväzujúci rozsiahly [[Dunkelsteinský les]] a pohraničné [[Karnské Alpy]]. Na severovýchod zasahujú okrajovo [[Západné Karpaty]], pri pokračovaní [[Malé Karpaty|Malých Karpát]]. [[Nížina|Nížiny]] ležia na severovýchode pozdĺž Dunaja (predovšetkým [[Alpské predpolie]] a [[Viedenská panva]] s [[Moravské pole|Moravským poľom]]), ale i na juhovýchode v [[Štajersko (spolková krajina)|Štajersku]], ktoré je pre podobnosť svojej krajiny s talianskym [[Toskánsko]]m nazývané tiež Štajerská Toskána.
[[Súbor:Musau.jpg|náhľad|Rieka Lech, pretekajúca obcou [[Musau]] v [[Tirolsko (spolková krajina)|Tirolsku]], pohľad z Achselu {{nowrap|(~ 1150 m n. m.)}}|220x220pixelů]]
Drvivá väčšina Rakúska (80&nbsp;566&nbsp;km², 96 % území) je odvodňovaná [[Dunaj]]om do [[Čierne more|Čierného mora]]. Iba [[Vorarlbersko]] na západe je z&nbsp;naprostej väčšiny (2366&nbsp;km²) odvodnené [[Rýn]]om do [[Severné more|Severného mora]].


Veľké prítoky Dunaja v Rakúsku (od západu na východ):
Z celkové plochy Rakúska (83&nbsp;871,1&nbsp;km²) pripadá na pahorkatiny a nížiny približne jedna štvrtina. Iba 32 % územia leží nižšie než {{Mnm|500}} a 43 % rozlohy je zalesnených. Najnižšie položené miesto sa nachádza pri hranici s Maďarskom v [[Apetlon]]e ([[okres Neusiedl am See]] – [[Burgenland]]) {{Mnm|114}} Naproti tomu, najvyššie položeným miestom je vrch [[Grossglockner]] ({{Mnm|3798}}).
* ľavé: [[Große Mühl|Veľký]] a [[Kleine Mühl|Malý Mühl]], [[Rodl]], [[Aist]], [[Kamp]], [[Schmida]] a [[Rußbach (prítok Dunaja)|Rußbach]], rovnako ako [[Dyje]] (''Thaya'') a [[Morava (rieka)|Morava]] (''March'') na severovýchodných hraniciach, odvodňujú oblasti Horného a Dolného Rakúska položené severne od Dunaja.
* pravé: [[Aschach]], [[Traun (rieka)|Traun]], [[Enža]] (''Enns''), [[Ybbs]], [[Erlauf]], [[Traisen]], [[Viedeňka]] (''Wien'') a [[Fischa]], odvodňujú severné [[Štajersko (spolková krajina)|Štajersko]], a časti [[Horné Rakúsko|Horného]] a [[Dolné Rakúsko|Dolného Rakúska]] ležiace na juh od Dunaja.
Prítoky Dunaja ústiace mimo územia Rakúska:
* [[Lech (rieka)|Lech]] pramení vo Vorarlbersku, preteká severozápadným okrajom Tyrolska a v [[Bavorsko|Bavorsku]] sa vlieva do Dunaja.
* [[Inn]] pramení vo [[Švajčiarsko|Švajčiarsku]], následne odvodňuje väčšinu [[Tirolsko (spolková krajina)|Tirolska]], preteká Bavorskom, od sútoku s riekou [[Salzach]] (ktorá odvodňuje väčšinu [[Salzbursko|Saluburska]]) opäť tvorí nemecko-rakúsku hranicu a do Dunaja ústí v nemeckom [[Passau|Pasove]].
* [[Litava (rieka v Rakúsku)|Litava]] (''Leitha'') a [[Rába]] (''Raab'') s prítokom [[Pinka]] odvodňujú [[Burgenland]] a priľahlé časti Dolného Rakúska a Štajerska a vlievajú sa do Dunaja v [[Maďarsko|Maďarsku]].
* [[Mura (rieka)|Mura]] (''Mur'') odvodňuje salzburské údolie [[Tamsweg (okres)|Lungau]] a väčšinu [[Štajersko (spolková krajina)|Štajerska]]. Jej vody v Chorvátsku prijíma:
* [[Dráva]] (''Drau''), ktorá odvodňuje [[Korutánsko (spolková krajina)|Korutánsko]] a [[Lienz (okres)||Východné Tirolsko]] a na hranici Chorvátska so Srbskom sa vlievá do Dunaja.


Úmorie Severného mora:
=== Vodstvo ===
* [[Rýn]] (''Rhein'') odvodňuje väčšinu [[Vorarlbersko|Vorarlberska]], preteká [[Bodamské jazero|Bodamským jazerom]] a ústí do Severného mora.
[[Súbor:1 hallstatt austria.jpg|thumb|[[Halštatské jazero]]]]
* [[Lužnice (rieka)|Lužnice]] (''Lainsitz'') vo svojom najhornatejšom úseku odvodňuje [[Vitorazsko]] a tečie do Česka, kde sa vlieva do [[Vltava|Vltavy]] a tá potom do [[Labe]].


Žiadna časť Rakúska nie je odvodňovaná do jemu najbližšieho mora [[Jadranské more|Jadranského]], jeho hranica s Taliansko vedie práve po rozvodí.
Okrem malej krajiny Vorarlbersko, ktorá je odvodňovaná do [[rieka|rieky]] [[Rýn]], patrí celá vodná sústava Rakúska [[Dunaj]]u. Rakúsky tok Dunaja je celý splavný a meria {{km|350|m}}. Dunaj sa využíva aj na lodnú dopravu. Najdôležitejšími prítokmi sú [[Inn]], [[Lech (rieka)|Lech]], [[Traun (rieka)|Traun]], [[Salzach]], [[Enža]]. Ostatné rieky nie sú pre prudký spád splavné, ich význam je však značný, pretože v riečnych údoliach sa sústreďuje hospodársky vývoj štátu. Na juhu sú najväčšie toky [[Dráva]] (Drau {{km|720|m}}) a Mura ({{km|483|m}}). Rakúsko má aj veľa [[jazero|jazier]]. Najväčšie z nich sú [[Neziderské jazero|Neziderské]] (pri maďarskej hranici), časť [[Bodamské jazero|Bodamského]] (hranica s Nemeckom a Švajčiarskom) a [[Atterské jazero]] (v Hornom Rakúsku) nachádzajúce sa v Soľnej komore.


== Administratívne členenie ==
== Administratívne členenie ==

Verzia z 14:46, 22. január 2024

Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Rakúsko pozri Rakúsko (rozlišovacia stránka).
Rakúska republika
Vlajka Rakúska Štátny znak Rakúska
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Land der Berge, Land am Strome
(Krajina hôr, krajina veľriek)
Miestny názov  
 • dlhý Republik Österreich
 • krátky Österreich
Hlavné mesto Viedeň
48°12′ s.š. 16ggh°21′ v.d.
Najväčšie mesto Viedeň
Úradné jazyky nemčina
Regionálne jazyky chorvátčina, slovinčina, maďarčina
Demonym Rakúšan, Rakúšanka
Štátne zriadenie
spolkový prezident
spolkový kancelár 		spolková republika
Alexander Van der Bellen
Karl Nehammer
Vznik 1. republika 1918,
2. republika 1945,
suverenita 1955
Susedia Česko, Slovensko, Maďarsko, Slovinsko, Taliansko, Lichtenštajnsko, Švajčiarsko, Nemecko
Rozloha
 • celková
 • voda (%) 		 
83 878,99 km² (113.)  
1 426 km² (1,7 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2022)
 • sčítanie (2022)
 • hustota (2022) 		 
9 027 999 (98.)
8 978 929
107,6/km² (106.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS) 		2022
479,820 miliardy $ (33.)
64 750 $ (14.)
Index ľudského rozvoja (2021) 0,916 (25.) – veľmi vysoký
Mena euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas 		(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód AUT / AT
Medzinárodná poznávacia značka A
Internetová doména .at
Smerové telefónne číslo +43
Gramotnosť: 98%

Súradnice: 48°S 14°V / 48°S 14°V / 48; 14

Rakúsko, dlhý tvar Rakúska republika (nem. Republik Österreich), je vnútrozemský štát v strednej Európe, ležíaci vo východných Alpách.[1] Je federáciou deviatich spolkových krajín, z ktorých jednou je hlavné mesto Viedeň, najľudnatejšie mesto a spolková krajina. Rakúsko susedí na severozápade s Nemeckom, na severu s Českom, na severovýchode so Slovenskom, na východe s Maďarskom, na juhu so Slovinskom a Talianskom a na západe so Švajčiarskom a Lichtenštajnskom. Krajina je značne hornatá, má rozlohu 83 871 km2 a žije v nej 9 miliónov obyvateľ,[2] hovoriacich prevažne po nemecky.

Rakúsko vzniklo zo zbytkov východnej a Uhorskej marky na konci prvého tisícročia. Pôvodne bolo markgrófstvom Bavorska, v roku 1156 sa rozvinulo do vojvodstva Svätej ríše rímskej a neskôr sa v roku 1453 stalo arcivojvodstvom. V 16. storočí začala Viedeň zastávať funkciu hlavného mesta ríše a Rakúsko sa tak stalo srdcom habsburskej monarchie. Po zániku Svätej ríše rímskej v roku 1806 si Rakúsko vytvorilo vlastnú ríšu, ktorá sa stala veľmocou a dominantným členom Nemeckého spolku. Porážka ríše v prusko-rakúskej vojne v roku 1866 viedla k zániku spolku a pripravila pôdu pre vznik Rakúska-Uhorska o rok neskôr.

Po atentáte na arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este v roku 1914 vyhlásil cisár František Jozef I. Srbsku vojnu, ktorá nakoniec prerástla do prvej svetovej vojnu. Porážka a následný rozpad ríše viedli k vyhláseniu Republiky Nemecké Rakúsko v roku 1918 a prvej Rakúskej republiky v roku 1919. V medzivojnovom období vyvrcholili protiparlamentné nálady, ktoré v roku 1934 vyústili k vytvoreniu rakúskofašistickej diktatúry pod vedením Engelberta Dollfußa. Rok pred vypuknutím druhej svetovej vojny bolo Adolfom Hitlerom pripojené k nacistickému Nemecku a stalo sa jeho čiastkovým národnostným útvarom. Po oslobodení v roku 1945 a desaťročnej okupácii Spojencami krajina opäť získala suverenitu a v roku 1955 vyhlásila trvalú neutralitu.

Rakúsko je parlamentná zastupiteľská demokracia s v priamej voľbe voleným prezidentom ako hlavou štátu a kancelárom ako šéfom vlády a hlavou výkonnej moci. Medzi najväčšie mestá patria Viedeň, Graz, Linz, Salzburg a Innsbruck. Rakúsko má 17. najvyšší nominálny hrubý domáci produkt na obyvateľa s vysokou životnou úrovňou; v roku 2022 sa umiestnilo na 25. mieste na svete podľa indexu ľudského rozvoja. Rakúsko je členom Organizácie spojených národov, Rady Európy, Európskej únie, eurozóny, Schengenského priestoru, je zakladajúcim členom Organizácie pre hospodársku spoluprácu a Interpolu.[3] Vďaka svojej neutralite je sídlom mnohých organizácií ako sú: Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Organizácia krajín vyvážajúcich ropu, Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu.

Dejiny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Rakúska

Praveké osídlenie

160x160pixelov

Najstaršie ľudské osídlenie na území Rakúska je doložené v strednom paleolite, v dobe neandrtálcov. Mnoho archeologických nálezísk sa nachádza v Dolnom Rakúsku, najznámejšie je vo Wachau, kde boli objavené obe najstaršie rakúske umelecké diela – Venuša z Galgenbergu (tiež aj "Tancujúca Fanny") objavená pri Stratzingu a Willendorfská venuša.[4]

Z mladšej doby kamennej pochádzajú prvé náleziská mede. Do tejto doby je zaradená aj známa zmrznutá múmia Ötziho, objavená na hraniciach s Talianskom.[5]

Počas doby bronzovej, medzi 3. a 1. storočím pred n. l., vznikali stále väčšie obchodné centrá a opevnenia, prevažne v oblastiach ťažby nerastných surovín. V okolí Hallstattu začalo systematické dobývanie soli; po tomto mieste je aj pomenovaná staršia železná doba – doba halštatská.[6] V mladšej dobe železnej sú zrejmé známky keltského osídlenia, ktoré na juhu a na východe vytvorilo jeden z prvých štátnych útvarov na území dnešného Rakúska - Noricum. Západ bol v tej dobe osídlený Réti.

Prvé štátne útvary na území Rakúska

Rímske provincie na území dnešného Rakúska
     Raetie
     Noricum
     Panónia
     Územie mimo rímsku ríšu

Prevažná časť dnešného rakúskeho štátu bola v roku 15 pred n. l. obsadená Rímskou ríšou. Rimania na území dnešného Rakúska zriadili tri rímske provincie, z ktorých najstaršia a najvýznamnejšia bola Noricum, ktorú ustanovil rímsky cisár Claudius (vládol 41–54).[7][8] Ďalšími dvoma provinciami boli Panónia a Raetie. Na území dnešnej Viedne vzniklo castrum Vindobona, juhovýchodne od neho ležalo najväčšie rímske mesto Carnuntum, kde žilo po štyri storočia 50 000 ľudí.[9][10] Ďalšími dôležitými rímskými sídlami boli napríklad Virunum (severně od Klagenfurtu) a Teurnia (v blízkosti Spittal an der Drau).[11][12]

Od polovice 4. storočia na toto území prichádzali Germáni, ktorí prispievali k oslabeniu moci rímskej ríše. Rimania sa z tejto oblasti stiahli v roku 476 a namiesto nich sa tu začali objavovať Bavori a Slovania. Bavori se čoskoro dostali pod vplyv Franskej ríše, nedokázali však zabrániť Slovanom, aby si tu vytvorili svoje Karantánske kniežactvo.[13] Bavori získali prevahu až v polovici 8. storočia, Karantániu ovládli, sami sa však v roku 757 dostali do područia Franskej ríše.[14]

Frankovia túto oblasť christianizovali a ustanovili tu Východnú marku (po rozdelení Franskej ríše sa stala súčasťou Východofranskej ríše), ktorá však po celú 1. polovicu 10. storočia bola vydaná na plienenie Maďarom, ktorých dokázal poraziť až kráľ Otto I. v roku 955.[15] Jeho nástupca Otto II. potom Východnú marku v roku 976 zreorganizoval a zveril ju Leopoldovi I. Babenberskému.[16]

Vláda Babenbergovcov

Územný vývoj rakúskej marky a rakúskeho vojvodstva počas vlády Babenbergovcov

Babenbergovci sa museli najprv ešte vysporiadať s Maďarmi, po upokojení východnej hranice sa však mohli na prelomu 11. a 12. storočia zapojit do boja o investitúru, spravidla na pápežovej strane, a neskôr do mocenského zápasu medzi Štaufovcami a Welfovcami. V roku 1156 obdržal Henrich II. Jasomirgott privilegium minus, ktorým cisár povýšil rakúsku marku na Rakúske vojvodstvo a dedičnú držbu tohto územia v mužskej aj ženskej linii udelil práve Babenbergovcom.[17] V roku 1192 tak Babenbergovci získali vládu tiež aj nad Štajerským vojvodstvom. Babenbergovci sa stále viac zapájali do ríšskej politiky a zúčastnili sa napríklad krížových výprav. Agresívnejšou politikou na začiatku 13. storočia si však znepriatelili svojich bavorských, českých a uhorských susedov.[18]

Keď v roku 1246 rod Babenbergovcov vymrel, nastal boj o ich dedičstvo. Přemysl Otakar II. dočasne získal vládu v rakúskom, štajerskom aj korutánskom vojvodstve, od roku 1273 sa však cisárovi Rudolfovi I. Habsburskému darilo českého kráľa z rakúskych krajín vytláčať, až ho nakoniec v roku 1278 v bitke na Moravskom poli úplne porazil.[19] Tým babenberské dedičstvo definitívne získali Habsburgovci.[20]

Habsburské súštatie

Územný vývoj habsburskej monarchie

Moc Habsburgovcov sa z ich dŕžav v severnom Švajčiarsku rozšírila nielen na rakúske a štajerské vojvodstvo, ale čoskoro tiež získali Korutánsko a Tirolsko. Po smrti Rudolfa IV. Habsburského v roku 1365 však došlo ku sporom medzi jeho synmi, ktorí si vládu v krajine v roku 1379 rozdelili. Dve vetvy rodu medzi sebou nasledujúce storočia súperili a k zjednoteniu habsburských dŕžav došlo znovu až v roku 1491 počas vlády Maxmiliána I. Po jeho smrti rakúske krajiny obdržal jeho vnuk Ferdinand I., ktorý v roku 1526 získal taktiež českú a uhorskú korunu, a položil tak základy habsburského súštatia.[21] Toho roku však započal dlhý konflikt s Osmanmi, ktorí v bitke pri Moháči získali Uhorsko.

Bitka pri Viedni v roku 1683 ukončila tureckú expanzie do strednej Európy

Po Ferdinandovej smrti v roku 1564 sa moc v habsburskom súštatí opäť rozdelila medzi jeho nástupcov. Rozdelená krajina musela čeliť náboženskému nepokoju, tridsaťročnej vojne a ďalšej dlhej vojne s Turkami. K zjednoteniu krajiny došlo opäť až v roku 1665 počas vlády Leopolda I. Ten musel vzápätí čeliť masívnemu osmanskému ťaženiu. Ďalší konflikt s Turkami, Veľká turecká vojna, započal pamätnou bitkou pri Viedni (1683), v ktorej Rakušania definitívne zastavili tureckú expanziu do strednej Európy a započali mocenský vzostup svojej monarchie.[22][23] Na konci vojny boli Osmani vytlačení z Uhorska a časti Balkánu, čím sa územie habsburskej ríše značne zväčšilo. Ďalších územných ziskov potom habsburská monarchia dosiahla vo vojne o španielske dedičstvo na začiatku 18. storočia, keď im pripadli niektoré územia ovládané španielskými Habsburgovcami.[24]

Mária Terézia

Cisár Karol VI. však v roku 1740 zomrel bez mužského potomka, a jeho dcéra Mária Terézia preto musela čeliť niekoľkým armádám, ktoré si chceli habsburské dedičstvo rozdeliť. V vojne o rakúske dedičstvo bolo nakoniec úspešné len Prusko, ktoré získalo väčšinu Sliezska a ďalšie menšie územia.[25][26] Ďalšie vojny (hlavne Rakúsko-pruská vojna z roku 1866) krajinu ešte viac vyčerpali, čo postavilo Máriu Teréziu a jej syna Jozefa II. pred nutnosť urobiť osvietenské reformy, ktoré začali feudálnu správu nahradzovať modernou štátnou správou.[27] Územie monarchie bolo na konci 18. storočia rozšírené pri delení Poľska, ale počas vojen s revolučným Francúzskom monarchie prišla o Habsburské Nizozemsko. V dôsledku týchto vojen zanikla Rímsko-nemecká ríša a habsburský panovník zostal iba rakúskym cisárom.

Viedenský kongres

Francúzske revolučné vojny vyvrcholili Napoleonovým ťažením. Rakúšania ale nakoniec zvíťazili.[28] Následný Viedenský kongres (1815), dirigovaný vplyvným kancelárom Metternichom, z Rakúska znovu urobil európsku veľmoc.[29] Snahou štátu bolo až do roku 1860, s krátkou prestávkou pri revolúcii v roku 1848, potlačovať liberálne myšlienky.

František Jozef I.

Neúspechy v zahraničnej politike však nakoniec cisára Františka Jozefa I. donútili zmeniť kurz a pretvoriť absolutistický systém na konštitučnú monarchiu. Po porážke Rakúska v Rakúsko-pruskej vojne v roku 1866 bol zrušený Nemecký spolok, v ktorom Rakúsko dominovalo, a od 70. rokov sa monarchia začala orientovať na spojenectvo s Nemeckom. Rastúce nacionálne problémy sa cisár rozhodol vyriešiť v roku 1867 federalizáciou, teda premenou Rakúskeho cisárstva na Rakúsko-Uhorsko, tým však uspokojil len Maďarov.[30][31]

Národnostne neuspokojení zostali predovšetkým Česi a južní Slovania. Nedoriešenou však zostala národnostná otázka aj v nemecky hovoriacich rakúskych oblastiach. Archaické dynastické štátne pojatie nedokázalo vytvoriť pri nemecky hovoriacich Rakúšanoch modernú nacionálnu identitu a výsledkom bol rastúci pangermanizmus, ktorý reprezentoval hlavne Georg von Schönerer.[32] Jeho antisemitská, protislovanská a protikatolícka politika (hnutie Preč od Ríma!) narušovala základy monarchie. Stárnuci cisár František Jozef I. pangermánským tlakom pozvoľna ustupoval, čoho príznakom bola aj expanzionistická politika na Balkáne, hlavne anexia Bosny v roku 1908.[33]

Rakúska republika

Bližšie informácie v článkoch: Rakúsky štát, Vlastenecký front (Rakúsko) a Österreichisches Jungvolk
Atentát na Františka Ferdinanda

Katastrofu pre Rakúsko-Uhorsko znamenala prvá svetová vojna.[34] Tú Rakúšania započali svojim útokom na Srbsko, ktorý bol odpoveďou na atentát na ich nástupcu no tróne Františka Ferdinanda d'Este, ktorý v roku 1914 v Sarajeve spáchali srbskí nacionalisti. Konflikt však rýchlo prerástol do medzinárodného, ba až globálneho konfliktu. Rakúšania sa v jeho priebehu dostali do skoro úplného područia svojho spojenca - Nemecka. Vojnu prehrali a na jej konci, v roku 1918, se monarchia rozpadla. Rakúski Nemci sa pokúsili presadiť koncepciu Nemeckého Rakúska, nakoniec však boli nútení prijať svoj štát v hraniciach, tak ako ich vymedzila Saintgermainská zmluva.[35]

Engelbert Dollfuss

Prvá Rakúska republika sa potýkala s obrovskými hospodárskymi problémami, ktoré nedokázali nestabilné vlády dvoch znepriatelených politických strán uspokojivo riešiť. V roku 1933 tak Engelbert Dollfuss, predstaviteľ austrofašizmu, nastolil autoritatívny režim,[36] avšak aj on musel čeliť vážnym problémom, hlavne vzostupu rakúskeho nacizmu. Pokus o prevrat rakúskych nacistov v roku 1934 síce skončil neúspechom,[37] Rakúsko však muselo čeliť stále väčšiemu tlaku Hitlerovho Nemecka, ktoré si nakoniec 18. marca 1938 vynútilo „pozvanie“ k záboru (anšlusu) Rakúska.[38] Anšlus podporilo v referende väčšina Rakúšanov.[39]

Hitler reční na námestí Hrdinov vo Viedni v roku 1938

Ako súčasť Tretej ríše sa Rakúsko zúčastnilo druhej svetovej vojny, v ktoré zahynulo 300 tisíc rakúskych mužov.[40] Mnohí prominentní nacisti boli pôvodom Rakúšania, napríklad Hitler, Kaltenbrunner, Seyss-Inquart, Stangl, alebo Globocnik,[41] a Rakúšania tvorili cez 13 % príslušníkov SS a okolo 40 % dozorcov v nemeckých vyhladzovacích táboroch.[42] Táto kontroverzná časť histórie bola široko reflektovaná až s istým zpozdením (oproti Nemecku) a viedla neskôr k niekoľkým aféram – v roku 1986 sa Rakúsko napríklad dostalo do medzinárodnej izolácie potom, čo bol prezidentom Rakúska zvolený bývalý generálny tajemník OSN Kurt Waldheim, o ktorom vyšlo najavo, že má nacistickú minulosť.[43] Na území Rakúska sa nachádzal veľký Koncentračný tábor Mauthausen-Gusen, určený predovšetkým pre politických väzňov.[44]

Okupačné zóny Rakúska (1945–1955)

Po páde nacistickej moci bolo Rakúsko podobne ako Nemecko obsadené Spojencami a rozdelené do okupačných zón. Plnú suverenitu Rakúsko naspäť získalo až v roku 1955, keď bola podpísaná medzi zástupcami Rakúska a Spojencami štátna zmluva.[45] Potom došlo k definitívnemu stiahnutiu všetkých cudzích armád. Aj keď sa na oslobodení Rakúska a hlavného mesta Viedne podieľala Červená armáda, rakúski politici dokázali pri vyjednávaní využiť priaznivú situáciu a vyhlásením trvalej neutrality zaistiť svojej krajine slobodu a nezávislosť.[46] Pomohlo im aj to, že v parlamentných voľbách v rokoch 1945, 1949 a 1953 získali rakúski komunisti iba okolo 5 % hlasov. Rakúsko sa tak nezaradilo do východného bloku, čo umožnilo jeho pozoruhodný hospodársky vzostup a prosperitu.

Podľa štátnej zmluvy z roku 1955 je Rakúsko od spätného získania suverenity neutrálnou krajinou, nie je a nemôže byť členom Severoatlantickej alianice.[47] Napriek tomu sa začlenilo do západných nevojenských štruktúr, oi. vstúpilo v roku 1995 do Európskej únie.[48]

Štátne symboly

Vlajka

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vlajka Rakúska

Rakúska vlajka je tvorená listom pomerom stran 2:3, s troma vodorovnými pruhmi: červeným, bielym a červeným.

Štatna vlajka je doplnená štátnym znakem v bielom pruhu.

Znak

Bližšie informácie v hlavnom článku: Štátny znak Rakúska

Rakúsky štátny znak tvorí čierna orlica so zlatou hradbovou korunkou a zbrojou, nesúca na prsiach červený štítok se strieborným brvnom. V pazúroch drží zlatý kosák a zlaté kladivo.

Hymna

Bližšie informácie v hlavnom článku: Land der Berge, Land am Strome

Rakúska hymna je pieseň Land der Berge, Land am Strome (chyba, jazyk nebol zadaný Krajina hôr, krajina riek). Autorom textu je rakúska spisovateľka s chorvátskymi koreňmi Paula von Preradović. Hudba sa pripisuje Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi, ale v skutočnosti ide o skladbu na Mozartove motívy, ktorú zložil Johann Holzer (ale možno aj Pavel Vranický).


Geografia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Rakúska
Satelitný snímok Rakúska s popisom
Bregenz a Bodamské jazero
Obec Tux v Tuxských Alpách v Tirolsku
Fyzická mapa Rakúska
Grossglockner, najvyšší bod Rakúska (3 798 m n. m.)

Rakúsko sa rozkladá v južnej časti strednej Európy, v dĺžke 575 km v smere západ - východ a 294 km sever - juh. Jeho územie je takmer 2 krát väčšie než Slovensko.

Povrch

Približně 60 % krajiny je hornatej až veľhornatej povahy. Rakúsko zahŕňa väčšinu Východných Álp (menovite Tirolské Stredné Alpy, Vysoké Taury a Nízké Taury, Severné vápencové Alpy, Južné vápencové Alpy a Viedenský les, na južných hraniciach Karnské Alpy a Karavanky). V Hornom a Dolnoch Rakúsku, severne od Dunaja, leží južný okraj starého pohoria Českého masívu, ktoré pokračuje ďalej do Česka a Bavorska. Na severovýchod zasahujú okrajom Západné Karpaty.

Nížiny ležia na severe a severovýchode pozdĺž Dunaja (predovšetkým Alpské predpolie a Viedenská kotlina s Moravským polom), vyššie položená zvlnená krajina je na juhovýchode v Štajersku, pre podobnosť s talianskym Toskánskom nazývaná taktiež aj „Štajerské Toskánsko“.

Z celkovej plochy Rakúska (83 883 km²) pripadá na pahorkatiny a nížiny približne jedna štvrtina. Iba 32 % leží nižšie než 500 m n. m. a 43 % rozlohy je zalesnenej. Najnižšie položené miesto je na východe v blízkosti hranice s Maďarskom pri Apetlone (okres Neusiedl am See – Burgenland) 114 m n. m. Naproti tomu najvyššie položeným miestom je vrch Grossglockner (3798 m n. m.).

Päť najdôležitejších geografických útvarov Rakúska

Hranice

Celková dĺžka štátnej hranice: 2832 km,[49] z toho s Nemeckom 784 km, s Českom 362 km, s Talianskom 430 km, Maďarskom 366 km, Slovinskom 330 km, Švajčiarskom 164 km, Slovenskom 91 km a s Lichtenštajnskom 35 km.

Zvláštnosť

Údolie Kleinwalsertal, ktoré patrí do spolkovej krajiny Vorarlbersko, je na základe polohy dostupné po ceste iba z Nemecka a je tak funkčnou enklávou Nemecka. Obdobne obec Jungholz. Na druhej strane existuje aj funkčná enkláva Rakúska, ktorá patrí k Švajčiarsku. Obec Samnaun nebola po dlhú dobu spojená so Švajčiarskom akoukoľvek cestou, ale prístupná iba cez Tirolsko. To viedlo k tomu, že odtiaľ vymizla rétorománčina a miesto nej prijali tamojší obyvatelia dialekt podobný tirolskému. Medzitým bola postavená cesta vedúca do Samnaun, ktorá sa už uberá výhradne po švajčiarskom území, ktorá tu už bola kedysi zavedená. V podobnom stave ako Samnaun bola až do roku 1980 obec Spiss na rakúsko-švajčiarskej hranici. Po dlhú dobu bola dosiahnuteľná iba cez Samnaun a bojovala so silným odchodom obyvateľov, pretože oproti ostatným enklávam mala veľmi malé možnosti hospodárskeho rozvoja.

Pohoria

Großglockner z juhozápadu
Lyžiarske stredisko Sportgastein

Desať najvyšších hôr Rakúska (Rakúske Alpy):

# Název Výška Pohoří
1. Großglockner 3798 m Vysoké Taury
2. Wildspitze 3774 m Ötztalské Alpy
3. Weisskugel 3738 m Ötztalské Alpy
4. Grossvenediger 3666 m Vysoké Taury
5. Hinterer Brochkogel 3628 m Ötztalské Alpy
6. Hintere Schwärze 3624 m Ötztalské Alpy
7. Similaun 3599 m Ötztalské Alpy
8. Vorderer Brochkogel 3566 m Ötztalské Alpy
9. Grosses Wiesbachhorn 3564 m Vysoké Taury
10. Rainerhorn 3560 m Vysoké Taury

Jazerá

Neziderské jazero
Halštatské jazero

Najväčšie jazero Rakúska je plytké stepné Neziderské jazero v Burgenlande, ku ktorému patrí 77 % svojej celkovej rozlohy 315 km², zbytok jazera patrí Maďarsku. Ďalšie väčšie jazerá sú horské alebo podhorské Attersee s 46 km² a Traunsee s 24 km² v Hornom Rakúsku. Veľké je aj Bodamské jazero s rozlohou 536 km². K Rakúsku však patrí iba malá časť, jazero totiž leží na hraniciach s nemeckými spolkovými krajinami Bavorskom a Bádensko-Württemberskom a so Švajčiarskom.

Jazerá majú popri horách veľký význam aj v cestovnom ruchu, predovšetkým Korutánske jazerá a oblasť Soľná komora. Najznámejšie sú Wörthersee, ktoré je najväčšie jazero Korutánska, Millstätter See, Ossiacher See a Weißensee. Známe sú aj jazerá Mondsee a Wolfgangsee na hraniciach Salzburska a Horného Rakúska.

Rieky

Rieka Lech, pretekajúca obcou Musau v Tirolsku, pohľad z Achselu (~ 1150 m n. m.)

Drvivá väčšina Rakúska (80 566 km², 96 % území) je odvodňovaná Dunajom do Čierného mora. Iba Vorarlbersko na západe je z naprostej väčšiny (2366 km²) odvodnené Rýnom do Severného mora.

Veľké prítoky Dunaja v Rakúsku (od západu na východ):

Prítoky Dunaja ústiace mimo územia Rakúska:

Úmorie Severného mora:

Žiadna časť Rakúska nie je odvodňovaná do jemu najbližšieho mora Jadranského, jeho hranica s Taliansko vedie práve po rozvodí.

Administratívne členenie

Administratívne sa člení na 9 spolkových krajín (Bundesländer): Burgenland, Dolné Rakúsko (Niederösterreich), Horné Rakúsko (Oberösterreich), Korutánsko (Kärnten), Salzbursko (Salzburg), Štajersko (Steiermark), Tirolsko (Tirol), Viedeň (Wien) a Vorarlbersko (Vorarlberg).

Obyvateľstvo

Rakúske deti neďaleko obce Au vo Vorarlbersku
Hustota zaľudnenia Rakúska v roku 2020

Rakúsko má 9 104 772 obyvateľov (odhad z januára 2023). Má relatívne nízku hustotu obyvateľstva - približne 104 obyvateľov/km². V náboženstve má úplnú prevahu rímskokatolícka cirkev (84%). Rozsiahla časť Rakúska je neobývaná, keďže 2/3 krajiny pokrývajú Alpy. V skutočnosti žije každý tretí Rakúšan v piatich veľkých mestách krajiny: Viedeň (má 1 766 000 obyvateľov), Graz (240 000 obyvateľov), Linz (205 000 obyvateľov), Salzburg (148 000 obyvateľov) a Innsbruck (122 000 obyvateľov).

Úradným jazykom je nemčina. Obyvateľstvo tvorí 98 % nemecky hovoriacich. Zvyšné dve percentá sú slovinské (v Korutánsku), chorvátske (v Burgenlande), maďarské, české a slovenské národnostné skupiny a jazykové menšiny.

Náboženstvo

Sčítanie obyvateľstva z roku 2011 nemohlo z právnych dôvodov zahŕňať položku náboženstvo.[50] Preto najnovšie dostupné výsledky pochádzajú z roku 2001. Podľa údajov z roku 2001 žilo v Rakúsku 5 915 421 rímskych katolíkov, čo predstavuje 73,6 % obyvateľov krajiny. Rakúsko patrí a patrilo k prevažne rímskokatolíckym krajinám Európy. K príslušníkom protestantských cirkví sa hlási 376 150 obyvateľov, čo predstavuje 4,7 % obyvateľstva. Z nich sa väčšina hlási k evanjelickej cirkvi a. v. (354 559 obyvateľov) a menšia časť k reformovanej cirkvi (19 463 obyvateľov).

Tretím najpočetnejším náboženstvom je islam. Vyznáva ho 338 988 obyvateľov, čo predstavuje 4,3 % obyvateľstva krajiny. Hlásia sa k nemu hlavne obyvatelia tureckého, albánskeho a bosniackeho pôvodu. Ich počet sa permanentne zvyšuje a v porovnaní so štatistikou z rok 1991 sa takmer zdvojnásobil. K príslušníkom pravoslávnych cirkví sa hlási 174 385 obyvateľov, čo predstavuje 2,2 % obyvateľstva krajiny. Patria k nim obyvatelia srbského, bulharského, gréckeho, rumunského a ruského pôvodu. Najviac z nich sa hlási k srbskej pravoslávnej cirkvi (74 198 obyvateľov). K budhizmu sa hlási 10 402 obyvateľov (0,2 % obyvateľstva štátu). Minority tvoria aj Svedkovia Jehovovi (23 206), starokatolíci (14 621), židia (8 140), adventisti siedmeho dňa (4 222) hinduisti (3 629), sikhovia (2 794), baptisti (2108) a iní. Bez vyznania je 17,1 % obyvateľov krajiny.

Hospodárstvo

Donaustadt vo Viedni

Priemysel

Rakúsko má veľké zásoby nerastných surovín. Hutnícky priemysel je najrozvinutejší v Štajersku, kde sa spracováva hnedé uhlie, železná a mangánová ruda, magnezit (2. najväčší výrobca na svete), zinkové a olovené rudy. Podobný ráz má aj ťažba v Tirolsku, v okolí Salzburgu sú významné náleziska kamennej soli a medi. Vyskytujú sa aj vzácne kovy, ako striebro, zlato. Hoci sa uhlie ťaží na viacerých miestach, je ho nedostatok a musí sa dovážať. Železiarstvo a oceliarstvo je rozvinuté vo viedenskej oblasti a v údoliach horného Štajerska (Leolen a Donawitz). Strojársky a automobilový priemysel je hlavne v Hornom Rakúsku a Štajersku. Dôležitým produktom chemického priemyslu je celulóza (Linec, Treibach, Korutánsko a Dolné Rakúsko). Textilný priemysel sa zoskupuje do troch centier – v západnej časti Voralberska, v Tirolsku a Viedni. Elektrotechnický je sústredený vo Viedni, Štajersku, Salzbursku, Korutánsku, sklársky v Tirolsku.

Doprava

Regionálny vlak Rakúskych spolkových dráh v Štajersku

Automobilová sieť v zásade prebieha vo východno-západných líniách pozdĺž Dunaja a v severno-južnej línii pozdĺž pohorí Álp. Pozostáva z vedľajších ciest, diaľnic a ciest s vyššou povolenou rýchlosťou.

Železničná doprava je majetkom štátnych železníc (Österreichische Bundesbahnen), iba časťou disponujú súkromné spoločnosti.

V leteckej doprave je najvýznamnejším letiskom viedenský Schwechat. V krajine sídlia letecké spoločnosti Austrian Airlines, Lauda Air, Niki či Tyrolean Airways, ktoré lietajú vzdušnými cestami do 56 štátov a 36 krajín Európy, Blízkeho východu a Severnej Afriky.

Lodná doprava je možná iba po Dunaji, časti jeho vedľajších prítokov a jazerách.

Zaujímavosti

  • V Rakúsku sa namiesto pozdravu "Guten Tag" (=Dobrý deň), ktorý je bežný vo väčšine Nemecka (a inde v Európe), ako základný pozdrav používa pozdrav „Grüß Gott“ (=Pozdrav Pán Boh). Tento pozdrav sa používa úplne univerzálne a počas celého dňa. Odpoveďou na tento pozdrav je taktiež „Grüß Gott“.
  • V nedeľu sú všetky potraviny (vrátane supermarketov) a obchody zatvorené. Výnimkou sú reštaurácie, pohostinstvá a benzínové pumpy.
  • Originálne slovenské pomenovanie Rakúsko (historicky Rakúsy, neskôr Rakousy) pochádza od pohraničného hradu Rakús/Rakous, neskôr Ratgoz (dnes Raabs na sútoku moravskej a rakúskej rieky Dyje). Hrad Rakús sa spomína  v Kosmovej Kronike českej okolo roku 1100  „Gotfridi in castrum Racouz". Podľa neho pomenovali okolité územie a neskôr celú zem. Tento názov používa tiež čeština ako Rakousko a v minulosti tiež poľština ako Rakusy[. Používanie pomenovania Rakúsko je doložené od 10. stor.

Referencie

  1. ↑ . Dostupné online.
  2. ↑ Hanes, D.M. (1 September 1994). Studies of granular flow down an inclined chute. Quarterly technical progress report: Year four, Quarter two, 13 March—12 June 1994 (Report). US Department of Energy. doi:10.2172/10182964.
  3. ↑ Austria About [online]. OECD. Dostupné online. Archivované 2009-05-06 z originálu.
  4. ↑ Willendorfská venuše má prý moravský původ [online]. Česká televize, 9. 4. 2008, [cit. 2021-04-23]. Dostupné online. (po česky)
  5. ↑ Ledový muž Ötzi už 25 let odhaluje svá tajemství. Objeví se další těla? [online]. BORGIS, [cit. 2021-04-23]. Dostupné online.
  6. ↑ GRABNER, Michael; WÄCHTER, Elisabeth; NICOLUSSI, Kurt. Prehistoric salt mining in Hallstatt, Austria. New chronologies out of small wooden fragments [online]. 2021-04-01, [cit. 2023-04-09]. S. 125814. Dostupné online. DOI:10.1016/j.dendro.2021.125814 (po anglicky)
  7. ↑ ALFOLDY, Geza. Noricum (Routledge Revivals). [s.l.] : Routledge. 580 s. Google-Books-ID: wk7XAwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-317-70092-0. (po anglicky)
  8. ↑ PEAKS, Mary Bradford. The General, Civil and Military Administration of Noricum and Raetia. [s.l.] : University of Chicago Press. 82 s. Google-Books-ID: mlDHAAAAIAAJ. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ↑ GĂZDAC, Cristian; HUMER, Franz. Living by the Coins: Roman Life in the Light of Coin Finds and Archaeology Within a Residential Quarter of Carnuntum. [s.l.] : Hollitzer Wissenschaftsverlag. 370 s. Google-Books-ID: dzUsnwEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-3-99012-092-7. (po anglicky)
  10. ↑ GĂZDAC, Cristian; HUMER, Franz; POLLHAMMER, Eduard. In the Shadow of the Heathens' Gate: The Black Book of the Gold Coins from Carnuntum. [s.l.] : MEGA Publishing House. 136 s. Google-Books-ID: r6MOswEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-606-543-482-0. (po anglicky)
  11. ↑ The Princeton Encyclopedia of Classical Sites: Virunum, Austria [online]. [Cit. 2023-04-09]. Dostupné online.
  12. ↑ The Princeton Encyclopedia of Classical Sites: Teurnia (St. Peter im Holz) Upper Carinthia, Austria [online]. [Cit. 2023-04-09]. Dostupné online.
  13. ↑ KAHL, Hans-Dietrich. Der Staat der Karantanen: Fakten, Thesen und Fragen zu einer frühen slawischen Machtbildung im Ostalpenraum : (7.-9. Jh.). [s.l.] : Narodni Muzej Slovenije. 562 s. Google-Books-ID: rdAAswEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-961-6242-49-3. (po nemecky)
  14. ↑ VEBER, Václav, a kol. Dějiny Rakouska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002. Dále jen Dějiny Rakouska. ISBN 80-7106-491-2. S. 48–61.
  15. ↑ THOMPSON, James Westfall. German Medieval Expansion and the Making of Austria [online]. 1923, [cit. 2023-04-09]. S. 263–288. Dostupné online.
  16. ↑ Dějiny Rakouska. S. 61–73.
  17. ↑ Privilegium minus: das staufische Kaisertum und die Babenberger in Österreich. [s.l.] : Böhlau. 116 s. Google-Books-ID: 9k_HAAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-3-205-08360-3. (po nemecky)
  18. ↑ Dějiny Rakouska. S. 73–114.
  19. ↑ SKALICKÝ, Jaroslav. Bitva na Moravském poli patří mezi největší prohry v české historii. Padl v ní i král Přemysl Otakar II. [online]. Český rozhlas, 2018-08-26, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online. (po česky)
  20. ↑ Dějiny Rakouska. S. 114–120.
  21. ↑ KANN, Robert A.. A History of the Habsburg Empire, 1526-1918. [s.l.] : University of California Press. 662 s. Google-Books-ID: XavXBlL74ScC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-02408-3. (po anglicky)
  22. ↑ Před 335 lety prohráli Turci u Vídně. Nešlo o válku civilizací, bojoval muslim proti muslimovi, křesťan proti křesťanovi [online]. Česká televize, 2018-09-12, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online. (po česky)
  23. ↑ PIGULA, Topi. Před 339 lety Evropa konečně porazila Turky. Bitva u Vídně posunula Habsburky výrazně kupředu [online]. FTV Prima, 2022-09-09, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online. (po česky)
  24. ↑ Dějiny Rakouska. S. 120–331.
  25. ↑ ANDERSON, M. S.. The War of Austrian Succession 1740-1748. [s.l.] : Routledge. 371 s. Google-Books-ID: oAPKAwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-317-89920-4. (po anglicky)
  26. ↑ BROWNING, Reed S.. The War of the Austrian Succession. [s.l.] : St. Martin's Press. 480 s. Google-Books-ID: nA7swAEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-312-12561-5. (po anglicky)
  27. ↑ Dějiny Rakouska. S. 332–368.
  28. ↑ ROTHENBERG, Gunther E.. The Habsburg Army in the Napoleonic Wars [online]. 1973, [cit. 2023-04-09]. S. 1–5. Dostupné online. DOI:10.2307/1986561
  29. ↑ ZÁVODNÁ, Eliška. „Tančící kongres“ a základy moderní diplomacie [online]. Český rozhlas, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online.
  30. ↑ Dějiny Rakouska. S. 369–471.
  31. ↑ ŠAJTAR, Jaroslav. Před 150 lety se Rakousko vyrovnalo s Uherskem [online]. 2017-03-15, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online. (po česky)
  32. ↑ Schönerer, Georg von [online]. [Cit. 2023-04-09]. Dostupné online.
  33. ↑ SCHMITT, Bernadotte Everly 1886-1969. The Annexation of Bosnia, 1908-1909. [s.l.] : Creative Media Partners, LLC. 280 s. Google-Books-ID: qOqqzgEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-01-513008-1. (po anglicky)
  34. ↑ DEAK, John. The Great War and the Forgotten Realm: The Habsburg Monarchy and the First World War [online]. 2014, [cit. 2023-04-09]. S. 336–380. Dostupné online. DOI:10.1086/675880
  35. ↑ MERTLÍK, Vladimír. Bouřlivý říjen 1918: Jak vzniklo Německé Rakousko a málem nevzniklo Československo [online]. [Cit. 2021-05-07]. Dostupné online. (po česky)
  36. ↑ JEŘÁBEK, Martin. Diktátor, nebo mučedník? Engelbert Dollfuss a rok 1934 [online]. 2015-12-10, [cit. 2021-05-07]. Dostupné online. (po česky)
  37. ↑ MIKLAS, Wilhelm. Nacisté se v Rakousku pokusili o převrat již čtyři roky před anšlusem [online]. Česká televize, 25. 7. 2009, [cit. 2021-05-07]. Dostupné online. (po česky)
  38. ↑ Dějiny Rakouska. S. 472–543.
  39. ↑ "Anšlus Rakouska: Oběť, či spoluviník Hitlerových činů?". Česká televize. 12. března 2013.
  40. ↑ "Rakouské (ne)oběti: Hitlera vítali jásotem. Za nacismu bylo i dobře". Týden, 12. března 2013.
  41. ↑ Ian Wallace (1999). "German-speaking exiles in Great Britain". Rodopi. s. 81. ISBN 90-420-0415-0
  42. ↑ David Art (2006). "The politics of the Nazi past in Germany and Austria". Cambridge University Press. s. 43. ISBN 0-521-85683-3
  43. ↑ "Kurt Wadlheim – generální tajemník OSN a prezident Rakouska s nacistickou minulostí". Česká televize. 19. ledna 2008.
  44. ↑ JORDÁNOVÁ, Andrea. Místo hrůzy je proslulé schody smrti. Utrpení neuniklo 200 tisíc lidí [online]. 2022-10-17, [cit. 2023-04-27]. Dostupné online. (po česky)
  45. ↑ HOSENSEIDLOVÁ, Petra. Se státní smlouvou získali Rakušané plnou suverenitu. A naučili se mít rádi neutralitu [online]. Česká televize, 15. 5. 2020, [cit. 2021-05-07]. Dostupné online. (po česky)
  46. ↑ Rakousko: Neutralita pod Alpami [online]. 23. října 2013. Dostupné online.
  47. ↑ Dějiny Rakouska. S. 544–596.
  48. ↑ RIEKMANN, Sonja Puntscher. Austria’s Dismal EU Membership:: From Enthusiasm to Ambivalence. Ed. Günter Bischof, Fritz Plasser, Anton Pelinka, Alexander Smith. Zväzok 20. [s.l.] : University of New Orleans Press. (Austria's Place in Europe and the World.) DOI: 10.2307/j.ctt1n2txkw.15. Dostupné online. ISBN 978-1-60801-062-2. S. 238–256.
  49. ↑ Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom CIA
  50. ↑ https://www.statistik.at/web_de/frageboegen/registerzaehlung/index.html

Iné projekty

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rakúsko
  • Spolupracuj na Wikislovníku Wikislovník ponúka heslo Rakúsko

Externé odkazy

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Rakúsko&oldid=7781296“