Redaktor:ScholastikosSVK/pieskovisko5

Kolonát (lat. colonatus, z lat. colere – pestovať, obývať) bol v cisárskom Ríme inštitút rímskeho práva, osobitný majetkovoprávny vzťah medzi vlastníkom pôdy a drobným, chudobným nájomcom (lat. colonus, kolón), ktorý ju obrábal a odvádzal dohodnutú rentu. Osobitne v neskoršom období predstavoval kolonát osobnú závislosť roľníkov k pôde, ktorá nebola ich vlastníctvom, a teda za akúsi praformu nevoľníctva či otroctva pôdy.^[1]

Vznik a fungovanie kolonátu sa v odbornej literatúre dodnes považuje za nedostatočne objasnené. Podľa niektorých autorov sa kolonát pokladá za prechodnú formu medzi otrokárskym a feudálnym systémom.^[1]

Historický vývoj

Vznik

Predpokladá sa, že sa začal rozvíjať už na konci obdobia rímskej republiky (od polovice 1. storočia pred Kr.), keď majitelia veľkostatkov (latifundií) začali uprednostňovať prenajímanie jednotlivých parciel drobným slobodným nájomcom pred obrábaním pôdy otrokmi. Veľký počet otrokov a nedostatočný dohľad nad nimi mali totiž za následok zvýšený predpoklad vzbury). Na základe zmluvy uzavretej približne na obdobie piatich rokov sa vlastník zaviazal zabezpečiť kolónom materiálne podmienky (vybavenie hospodárstva, prvé osivo) a bola im stanovená výška renty, ktorú mali odvádzať ročne v peniazoch. V období cisárstva sa v dôsledku nárastu hospodárskych problémov v ríši (od 2. stor. n. l., a najmä od obdobia občianskych vojen a vojenskej anarchie v 2. polovici 3. storočia) začalo postavenie kolónov zhoršovať. Upadali do dlhov a neúspešné hospodárenie im znemožňovalo vymaniť sa zo závislosti od vlastníka, ktorý im (aj po vypršaní zmluvy) bránil pôdu opustiť. Preto na svoju ekonomickú situáciu často reagovali útekom, ich počet klesal a pôda zostávala neobrobená. Tomu mali zabrániť reformy cisára Diokleciána (vládol 284 – 305), a najmä zákon cisára Konštantína I. Veľkého (vládol 306 – 337).^[1]

Reformy v 4. storočí

Konštitúcia Konštantína Veľkého z 30. októbra 332, ktorý výrazne zmenil právny status kolónov. Kolóni boli po vydaní zákona pokladaní za otrokov pôdy (lat. servi terrae), resp. za dedične pripútaných k pôde (lat. glebae adscripti – pripísaní k hrude), čo znamená, že nesmeli opustiť pôdu, na ktorej pracovali, a to dokonca ani so súhlasom jej vlastníka (vlastník mal povinnosť platiť štátu za každého kolóna daň, a tak bol zabezpečený pravidelný odvod daní vymeriavaných podľa počtu ľudí pracujúcich na pozemkoch), a ich synovia sa sami stávali kolónmi (preberali dlhy a prenajímanú pôdu). Nájomné už neplatili v peniazoch, ale v naturáliách a boli viazaní pracovať aj na tej časti pôdy, ktorú obrábal vlastník. Ich povinnosti k prenajímateľovi pôdy boli stanovované na každom veľkostatku osobitne, podľa miestnych obyčají. Oslobodení od kolonátu mohli byť najmä tí kolóni, ktorí sa so súhlasom vlastníka pozemku mali stať členmi mestských rád, biskupmi, kňazmi, mníchmi alebo vojakmi.^[1]

Byzantská ríša

Kolonát ako systém organizácie poľnohospodárstva pretrval aj v Byzantskej ríši až do stredoveku, pričom ho prebrali aj mnohé barbarské národy, ako napríklad Góti, Vandali či Frankovia.^[1]

Referencie

↑ ^a ^b ^c ^d ^e kolonát. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 9. Koks – Kraj. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2021. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-3-7, 978-80-89524-30-3. S. 71.

Ďalšia literatúra

SIRKS, Boudewijn. The Colonate in the Roman Empire. Cambridge : Cambridge University Press, 2024. 348 s. ISBN 978-1-009-17260-8. DOI:https://doi.org/10.1017/9781009172585

[Beliana-1] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e kolonát. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 9. Koks – Kraj. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2021. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-3-7, 978-80-89524-30-3. S. 71.

[1]